Myslím, že advent je dobrý čas na to, opraviť si, alebo doslova objasniť,  niektoré informácie. Neverili sme im (dúfam), ale nič iné sme o tom nevedeli. Je načase vniesť do toho trocha svetla! A to doslova. Dnes bude reč o Lucii, v ktorej mene to svetlo doslova a dopísmena je. Základ je z latinčiny, lux znamená svetlo a lucius je svetlý, žiariaci. Lucia nebola žiadna bosorka! Bolo to mladé dievča, ktoré zomrelo pri prenasledovaní kresťanov. Jej meno nám pripomína iné Svetlo – Ježiša – to najkrajšie, čo môžeme vidieť v tme.
Vo všetkých krajinách, ktoré budú spomínané, má Lucia meniny 13.decembra.

životopisné údaje
Predpokladáme, že Lucia sa narodila v roku 283 v Syrakúzach (Sicília) a zomrela v roku 304, v tom istom meste. Uctieva ju rímskokatolícka cirkev, pravoslávie, anglikáni aj evanjelici. Na obrazoch ju spoznáte podľa viacerých atribútov: dlhý odev, dvojitý kríž, kniha, palma ako symbol mučeníctva, pochodeň alebo nejaké iné svietidlo, ale hlavne oči! Ak niekde uvidíte obraz mladého dievčaťa s očami na tanieri, bude to určite Lucia. Všetko to spomínané súvisí s jej životom.
Lucia pochádzala z dobre situovanej rodiny rímskeho občana. Žila v Rímskej ríši, v ktorej bolo kresťanstvo ešte stále zakázané a prenasledované náboženstvo. Cisár Dioklecián postupne vydal štyri edikty, ktorými nariadil zničiť kostoly, kresťanov zbavoval osobnej slobody, mučením ich nútil vzdať sa ich viery, nariadil povinné uctievanie štátnych bohov alebo smrť. V niektorých provinciách ríše sa popravy kresťanov konali hromadne, denne bežne desať až sto kresťanov, ako na bežiacom páse.

tradícia má k Lucii veľa čo povedať

Toto boli časy, keď žila Lucia a keď hľadala pomoc pre svoju dlho a ťažko chorú matku. Chodievala sa modliť k hrobu svätej Agnes, a to je vlastne prvá zmienka o jej kontakte s kresťanstvom. Raz vo sne sa jej zjavil anjel vo svätyni a ona sa odvtedy stala zapálenou kresťankou. Z vďaky za matkino uzdravenie, a tiež s jej súhlasom, rozdala svoj majetok a plánované veno chudobným. Jej otec bol síce rímsky občan so všetkými právami, ale zomrel keď mala 5 rokov a ju nechal bez mužského ochrancu. Rímske autority ju nútili do sobáša, ale Lucia si odmietla vziať pohanského šľachtica. Bola udaná ako kresťanka, musela predstúpiť pred úrady v Syrakúzach a za svoju vieru bola odsúdená na smrť.
Tradícia hovorí, že keď sa dozvedela, že jej nápadník na nej najviac miluje oči, vylúpila si ich a poslala mu ich. Do druhého dňa však zázračne mala nové. Podľa rozkazu mala byť z väzenia poslaná do nevestinca, aby bola zneuctená, ale vojaci, ktorí prišli po ňu, neboli úspešní. Nepomohol im ani pár volov (to nemyslím obrazne, tak to tradícia popisuje doslova). Keď teda zistili, že ňou nepohnú z miesta, naukladali okolo nej drevo na hranicu, ale plamene ju odmietli pohltiť. A Lucia počas toho všetkého neprestávala hovoriť. Aj keď bola blízko smrti, hovorila o svojej viere, lebo verila, že jej odvaha môže byť povzbudením pre ostatných kresťanov. Jeden z vojakov, ktorý to už nezniesol počúvať, jej oštepom prebodol hrdlo, ale nepomohlo to – Lucia hovorila ďalej. Predpovedala pád cisára Diokleciána a povolenie kresťanskej viery. Nakoniec jej sťali hlavu a cisár Dioklecián sa vzdal vlády rok potom. O deväť rokov neskôr cisár Konštantín v celej Rímskej ríši povolil kresťanskú vieru.
V inej verzii legendy Lucia počas prenasledovania pomáhala kresťanom schovávať sa v podzemných katakombách a tiež im prinášala všetko nutné na prežitie. Na to však potrebovala obe ruky a aby v podzemí videla, sviečky si dala na veniec na hlavu.
Jej pozostatky sú v Benátkach, najprv boli v kostole nesùcom jej meno. Ten však zbúrali, aby uvoľnili priestor vlakovej stanici, ktorù pomenovali Stazione di Venezia Santa Lucia. Jej pozostatky preniesli do kostola Saint Geremia.

príbeh versus úplne iná tradícia
Luciin príbeh je nádherným svedectvom o viere, ale čo z toho v priebehu storočí zostalo? Ak by sa na slovenské tradície pozreli prví kresťania, čakalo by ich nepríjemné prekvapenie.
Lucia je v povedomí najstaršej generácie známa predovšetkým ako bosorka a jej sviatok je jeden z dní, kedy majú zlé sily najväčšiu moc. Na Slovensku si málokto spomenie na Luciu ako hrdinku viery, ale pravdepodobne všetci sme sa stretli s nejakými poverami v sùvislosti s ňou. V mnohých domácnostiach majù okolo tohto dátumu zásoby cesnaku – na ochranu pred zlom. Inde sa zasa nič z domu nepožičiava, a už vôbec sa zo strachu pred bosorkami dnu nepùšťa cudzia žena! V predvečer Lucie chodievali po domoch ženy, zahalené v bielych plachtách so zamùčenou tvárou, aby ich nespoznali. Vyháňali z domov strašidlá, bosorky a temné sily. A aby som nezabudla, existovala ľúbostnà mágia (písanie lístočkov s menami potencionálnych manželov) a vyrábanie luciového stolčeka ako pomoc pri odhaľovaní bosoriek, ktorý vyrábali mládenci. Tradíciu spomína aj Ján Botto v balade Lucijný stolček – na moje sklamanie som tam okrem povier a tragického konca nič iné nenašla.

ako sa zo svätice stala bosorka?
Nezabudnime, že v časoch, keď sa jej príbeh odohral, na našom území nebola po kresťanstve žiadna stopa. Prví misionári a kresťanskí kazatelia vstúpili do slovanskej mytológie a aj keď sa zdá, že v porovnaní so starými mýtmi vyhrali, nie je to celkom tak. Ak prijímate kresťanstvo ako náboženstvo len preto, že vám to niekto nariadil, je to zmena iba na povrchu, nie vo vnútri. A potom sa vám nová viera jednoducho začne miesiť so starou a pravda vám uniká úplne. Ako inak chcete vysvetliť, že pri strachu z temných mocností je úplne vynechaný Ježiš?

poďme hore na sever
Na severe Európy tiež poznajú Luciu a tiež majú aj svoje povery. Ale v porovnaní s s nami tie ich tradície dopadli inak. Deň svätej Lucie bol prvýkrat predstavený v Škandinávii v 11.storočí a takisto, ako u nás, sa najprv začal miešať s pohanskými tradíciami. Aby ste si to vedeli lepšie predstaviť, nezabudnite na tmu, ktorá je na severe hlbšia , ako u nás. Deň svätej Lucie, 13.december, podľa juliánskeho kalendára pripadal na zimný slnovrat – na najkratší deň a najdlhšiu noc v roku. Potom prišiel do platnosti gregoriánsky kalendár a posunul číslovanie dní o desať dopredu, aby sa vyrovnalo meškanie juliánskeho kalendára za astronomickým rokom (ako vieme, ten netrvá 365 dní, ale trochu dlhšie). 13.december už nie je najtmavší deň v roku, ale povery zostali. Ľudia verili, že v tú noc blúdia nevysporiadané duše mŕtvych od jednej farmy k druhej, a tam, kde nie sú pripravení na Vianoce, narobia zlobu. Iné pohanské tradície hovoria o Lussi, démonovi v ženskej podobe, ktorý so svojimi nasledovníkmi lieta nad krajinou a tieto sily zla sú v pohotovosti až do Štedrého večera.

Po reformácii v 16.storočí, keď sa protestantská cirkev stala štátnou cirkvou Nòrska, sa na sviatok svätej Lucie takmer zabudlo. Podobne to bolo aj vo Švédsku. Tradícia sa začala obnovovať v 19.storočí, ale hlavne po druhej svetovej vojne. Možno práve ako vyjadrenie túžby po svetle po veľmi temnom období dejín. V Švédsku najmladšia (iné zdroje tvrdia že najstaršia – vyberte si) dcéra v dome zobúdza ostatných členov rodiny, spievajùc a ponúkajúc im kávu a špeciálne kysnuté šafránové koláče. Je to milý zvyk, a zďaleka nie jediný!

nádherná tradícia

Najkrajšia je myslím tradícia sprievodu v ten deň – dievčatá a ženy oblečené v bielych róbach so sviečkami v rukách – symbol ohňa, ktorý odmietol vziať život svätej Lucie, doprevádzajù Luciu. Nemusí to byť Lucia podľa mena, ale niekto vybratý špeciálne pre tento deň. Okrem toho, že je Lucia takisto v bielom, má okolo pása opásanú červenú šerpu ako symbol mučeníctva. Ruky má zopäté a na hlave veniec so sviečkami. V sprievode zvyknú byť aj chlapci s vysokými papierovými čapicami, ktorí na paliciach nosia hviezdy. Tí majù pripomínať tradíciu troch kráľov. Takto sa oslavuje v Nórsku, Švédsku, vo Fínsku a dokonca aj v Grónsku. Aj v Dánsku sa táto tradícia ujala, ale domáci jej dali ešte iný rozmer. Dáni už predtým zvykli navštevovať kostol v čase zimného slnovratu, ale v roku 1944 usporiadali sprievod na čele s Luciou ako tichý protest proti nemeckej okupácii. Na čele nebola tá istá Lucia, ako v Syrakúzach, ale situácia sa podobne zopakovala. Do roka nacizmus padol.
V týchto severských krajinách je 13.december v mnohom svetský sviatok. Oslavuje sa v školách, v škôlkach aj vo firmách, sprievody idú do nemocníc, do domovov dôchodcov, ale aj do nákupných centier. Ale to svetské sa prelína so svätým a dokazuje, že pripomenutie svetla v tme je naozaj silná téma. A možno mnohokrát aj dobrý začiatok k tomu, aby ste niekoho pozvali do kostola. Spomienka na Luciu, to odvážne sicílske dievča, sa však v kostoloch určite nevynecháva, práve naopak. Rovnaké sprievody, ako inde, sú aj tam, a dokazujú, že cirkev má nezastupiteľnú úlohu v tom, keď treba Luciin príbeh viery vysvetliť a dopovedať.

iné tradície majú tiež veľa pôvabu
Stopy po príbehu svätej Lucie nájdeme v mnohých krajinách, a samozrejme aj tam, kde žila – v Taliansku, zvlášť na Sicílii. Tam sa traduje legenda o skončení hladomoru práve 13.decembra. V ten deň ľudia jedia celé zrná varené vo vode s ovocím, riccotou a medom. V niektorých častiach Talianska vítajú Luciu ako tú, ktorá nosí dobrým deťom darčeky a tým zlým uhlie. Deti pre ňu nechávajú kávu, pre somárika mrkvu a pre jej sprievodcu pohár vína.
Na Malte majú na deň Svätej Lucie dokonca deň republiky. Ùctu k nej pestujù v Maďarsku, Srbsku a zvlášť chcem spomenùť Chorvátsko, región Dalmácia. Odtiaľ totiž pochádzal Dioklecián, cisár, kvôli ktorého nariadeniam zomrela aj Lucia. Ale nakoniec ho aj tak dobehla…
A z tradícií už len poslednú, z Bavorska. Na deň svätej Lucie si tu ľudia zhotovujú z papiera malé napodobeniny budov, do ktorých vkladajú drobné svetielka. Takéto potom za tmy púšťajú dole vodou, a ten pohľad určite stojí za to!

Možno ste sa pri čítaní párkrát zháčili, keď som pri Lucii použila prívlastok svätá. My evanjelici sme zvyčajne veľmi opatrní pri všetkom, čo by dávalo ľuďom slávu patriacu jedine Bohu. Ale takto to slovo tu spomenuté určite nebolo. Luciina svätosť pochádzala zo zrkadlenia Božej svätosti. Nakoniec, príklad mučeníkov si pripomínala už aj prvotná cirkev. Verím tomu, že príklad viery takýchto ľudí určite stojí za to spomenúť. Mimochodom, všimli ste si, že pár svätých mužov na pripomínanie sme si predsa len nechali, ale sme takmer úplne vynechali ženy na čele s Máriou, Ježišovou mamou?

Lucia a tie krásne škandinávske zvyky určite stoja za zváženie. Dobré tradície nám majú schopnosť pripomenúť niečo, čo by sme možno inak v zhone bežných dní pustili z hlavy. A prečo sa neinšpirovať a neurobiť si nové tradície? Pokojne aj v kruhu rodiny, a zvlášť ak máte nejakú Luciu doma. A áno, to meno! Ak ste svojej dcére dali meno Lucia, urobili ste dobre. Dali ste jej viac ako len meno. Dali ste jej príklad a dali ste jej požehnanie. Nech sa v živote každej jednej Lucie píše výnimočný príbeh a nech svetlo jej viery rozjasňuje akúkoľvek tmu.

P.S. bolo takmer nemožné nájsť nejakú voľne šíriteľnú fotku, ale pre lepšiu predstavu existujú videá! napríklad toto