V Biblii nájdeme hneď štyroch Filipov. Dvoch tam máme, lebo stretli Ježiša a dvoch kvôli rodine, do ktorej sa narodili. Najprv sa stretneme s nimi osobne (z bezpečnostného hľadiska radšej len s dvoma)  a potom si povieme niečo o ich mene. A nie, nebude to len o koňoch. 

Filip učeník/apoštol

Prvý Filip, ktorý nám napadne, ak sme aspoň čosi z Biblie prelistovali, je jeden z dvanástich. Teda jeden z najbližších Ježišových učeníkov. Čo to znamená?  Tri roky žil s Ním, putoval po krajine, počúval Jeho učenie a bol svedkom zázrakov, ktoré urobil. 

Prví traja evanjelisti (synoptici) Filipa spomínajú len stručne – v zozname dvanástich učeníkov. Málo? Tieto zoznamy nie sú rovnaké (preto si myslím, že učiť sa ktorýkoľvek z nich naspamäť nemá príliš logiku – ako si vyberiete lepší zoznam? je nejaké lepšie evanjelium? kto to určil? váš učiteľ náboženstva? naozaj si niekto môže niečo také dovoliť? radšej končím s touto líniou myšlienok). A hoci sa tie zoznamy líšia, podstatné pre nás je, že Filip je vo všetkých troch. 

Viac o Filipovi píše štvrtý evanjelista. Ján hneď v prvej kapitole rozpráva, ako Ježiš oslovil Filipa. Povedal Filipovi, nasleduj ma, a Filipovi to stačilo. Neberme to úplne doslova – hlavne keď my sami vychovávame deti, aby nešli nikam s cudzími ľuďmi.. Skôr tou jednoduchosťou je povedané, že Filipa nebolo treba veľmi presviedčať. Dieliky skladačky mu zapadli dokopy a on nemal nad čím váhať. Sú teológovia, ktorí si myslia, že Filip bol predtým učeník Jána Krstiteľa, spomínaného o pár riadkov skôr. Dávalo by to zmysel, prečo to povolanie pri Filipovi bolo tak jednoduché… ale nevieme to naisto. 

Vieme však jasne, že Filip bol zorientovaný v Písmach, lebo vedel, že treba čakať Mesiáša. To povedal Natanaelovi, ktorý krútil nosom nad Ježišom (z Nazareta? no ci pana! čo dobré už len prišlo odtiaľ?), ale predsa len Filipa nasledoval. A dal sa Ježišom presvedčiť. Teda prvé dve veci, čo o Filipovi vieme: zorientovaný v Písme, pozná proroctvá a volá ďalších ľudí k Ježišovi. 

O Filipovi znova počujeme v momente, keď je okolo Ježiša podstatne viac ľudí, ako na začiatku. Počúvajú Ho, sledujú, sú Ním fascinovaní. Ale aj takí najduchovnejší ľudia majú telesné potreby. Napríklad hlad. Ježiš sa spýta Filipa, kde kúpime chleba pre všetkých týchto ľudí? Ježiš má požiadavku (aspoň tak to môže Filipovi znieť) a on kalkuluje. A práve tu sledujeme, že jeho viera má (zatiaľ) hranice. Nie, asi na niečo takého – žiaľ – nemáme dosť zdrojov, hovorí. Ale keďže tento príbeh poznáme ako nasýtenie zástupov, vieme, ako skončil… a vo Filipovej hlave sa objavil ďalší diel skladačky. 

V treťom príbehu príde do hry Betsaida, odkiaľ Filip pochádzal. Vraj možno to miesto bol dôvod, prečo mal Filip grécke meno a keď nejakí grécky hovoriaci muži chceli vidieť Ježiša, šli práve cez Filipa. Bolo to po slávnostnom vstupe Ježiša do Jeruzalema, my si ho pripomíname ako Kvetnú nedeľu… a ak ste si nevšimli, sme v poslednom týždni Ježišovho života. Tí grécky hovoriaci muži chceli vidieť Ježiša, no Filip sa neodvažuje ísť priamo za Ním. Ide na to cez Andreja a za Ježišom idú spolu. Ježiš im odpovie na otázku, ktorú sa ani nevedeli spýtať (čítajte tu), potom sa modlí a ako odpoveď na svoje modlitby počuje z neba hlas. Zvláštny moment. 

A potom sa všetko ostatné nesie v tomto duchu. Ježiš vie, že sa blíži koniec, no Jeho učeníci asi len vidia, že všetko nie je v úplnom poriadku. A po chvíli, ktorú my voláme poslednou večerou, príde na raz posledná Filipova veta. 

Ježiš mu (Tomášovi) povedal: „Ja som cesta, pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.  Ak ste ma spoznali, budete poznať aj môjho Otca. Odteraz ho už poznáte a videli ste ho.“ Ozval sa Filip: „Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí!“ Ježiš mu povedal: „Filip, toľký čas som s vami a nespoznal si ma? Kto videl mňa, videl aj Otca.

Naposledy o Filipovi z Betsaidy počujeme, keď sa po Ježišovom vstúpení s ostatnými zdržiaval v hornej miestnosti. A potom prichádza zoslanie Svätého Ducha… a časť Filipovho života, o ktorej (zatiaľ) nevieme nič. Vieme však to, že zatiaľ bol vždy v správnom čase na správnom mieste. A dovolím si predpokladať, že to pokračovalo…

Filip evanjelista 

Ďalšieho Filipa spoznávame počas začiatkov života cirkvi. Nie je dobré, keď sa nejaká skupina cíti zanedbávaná, zvlášť v cirkvi nie. Vtedy to bola skupina vdov a dvanásti (teda apoštoli) sa rozhodli, že možno bude múdre rozdeliť úlohy. Rozhodli sa pre siedmich mužov, ktorí to mali na starosti, a jeden z nich bol aj Filip. Ako vieme, že to nebol ten istý Filip? Lebo ten bol stále rátaný medzi dvanástich, nemáme dôvod myslieť si iné, a tí ďalší muži tu boli na to, čo dvanásti nestíhali. Hovoríme o obsluhovaní pri stoloch, ale za tým sa skrýva viac. 

Čo sa týka toho zoznamu, Filip je menovaný ako druhý a pred ním je muž menom Štefan. Áno, presne ten, čo bol potom zatknutý a ukameňovaný. Áno, ten, ktorý bol na začiatku prenasledovania cirkvi a ako sa v Skutkoch píše, všetci okrem apoštolov sa rozbehli po krajoch Judska a Samárie. 

A práve v Samárii Filipa stretávame znova. Ôsma kapitola knihy Skutkov je plná Filipa a chcieť to všetko popísať v pár riadkoch nie je možné. O tom, prečo bolo kázanie evanjelia práve v Samárii tak veľmi významné, si môžete prečítať tu. 

V skratke – Filip kázal Krista, robil znamenia, exorcizmy a ľudia mali nesmiernu radosť. (doslova taký pekný popis!) Aj apoštoli potom nasledovali Filipa do tých miest. Pomedzi to tam máme príbeh Šimona mága a potom obrátenie etiópskeho dvorana, ktorého Filip hneď aj pokrstil. Vďaka Duchu bol v správnom čase na správnom mieste. Veľmi výdatná kapitola!

Posledná zmienka o tomto Filipovi je z iného času a iného miesta. Je to mesto menom Cezarea a Pavol spolu s Lukášom, autorom knihy Skutkov, nocujú v jeho dome. Filip sa už medzitým oženil a má štyri dcéry s darom proroctva. Mimochodom, Filipove dcéry boli pravdepodobne jedným zo zdrojov informácií pre Lukáša, keď písal písal svoju knihu. Je celkom potešujúce vidieť aj niečo z konca jeho života.

vládnuci Filipovia

Spomínala som, že dvoch z Filipov stretnúť radšej nechceme. To bolo meno dvoch rozličných synov Heroda Veľkého s dvoma rozličnými ženami. Herodes Filip, syn Mariamne a prvý manžel Herodiady a Filip, tetrarcha Iturey a Trachonitidy Tento Filip sa oženil so svojou neterou Salome a prestaval a nazval jedno mesto Cézarea Filipova. A to by o nich celkom stačilo.

význam mena

Meno Filip má dve časti. Tá prvá je sloveso φιλεω (fileó), ktoré znamená milovať (k slovám používaným pre lásku si pozrite tento blog) alebo ako podstatné meno milovaný alebo priateľ. Toto slovo opisuje  súlad medzi dvoma osobami; taký súlad, pre ktorý sa rozhodnete a na ktorom budete pracovať. Nie je to láska o pocitoch, ale o rozhodnutiach, o zhode. Druhá časť Filipovho mena je zo slova  ιππος (hippos) – a áno, znamená kôň. Preto sa najčastejšie toto meno prekladá ako milovník koní, ale to zďaleka nie je všetko. 

Ľudia v staroveku nemali kultúru domácich zvierat ako my. Keď mali domáce zvieratá, nebolo to preto, lebo sa s nimi chceli kamarátiť. Ako hovorí jeden múdry blog, staroveké spoločnosti boli založené na ľudskom kontakte namiesto náhrad ako je TV, sociálne mádiá a domáci miláčikovia. Zvieratá mali na to, aby pomocou nich pracovali alebo aby ich zjedli. 

V tej dobe neexistovalo ani rekreačné jazdenie na koňoch. Doprava sa vykonávala pomocou tiav alebo somárov a voly zvyčajne ťahali pluh. Kôň bol považovaný za základnú jednotku kavalérie a nakoniec za jednotku vojenskej sily. 

Nektoré zvieratá boli veľmi dobré v jednej konkrétnej úlohe a stali sa jej synonymom. Napríklad ťavy boli doslova známe ako jednotka obchodu na veľké vzdialenosti; starosvetský ekvivalent moderného kamiónu alebo nákladného vlaku. Kôň bol tiež známy ako jednotka mobilnej armády; alebo starosvetský ekvivalent moderného tanku alebo džípu. Preto napríklad žalmista mohol písať o ľuďoch, čo vkladajú dôveru do vozov a do koní a myslieť na vojenskú silu. Dôverovať čomukoľvek viac ako Bohu je problém. A preto je aj v Deuteronomiu, 5.knihe Mojžišovej tento zákaz: Nesmie mať mnoho koní. Nesmie vodiť ľud späť do Egypta, aby si obstaral viac koní, lebo Hospodin vám povedal: ‚Nikdy sa už nevracajte touto cestou! Nejde o to, žeby bol chov koní zlý, kdeže! Izraelskému kráľovi bolo zakázané rozširovať vlastnú armádu na úkor dôvery voči Bohu. Nie armáda, ale Boh bude držať jeho nepriateľov na uzde! 

A presne v tom je háčik pri mene Filip. To meno znamená presný opak – teda niekoho, kto sa spolieha na svoju silu, na svoje vojenské znalosti a schopnosti viac, ako na čokoľvek iné. A myslím, že to sa deje nielen pri Filipoch. Spoliehame sa na to, čo vieme, čo dokáže naša hlava alebo naše ruky, dôverujeme svojim svalom, svojmu jazyku, svojej hlave. A potom nie je miesto na dôveru Bohu. 

Takže? Všetkým Filipom zo srdca prajem, aby sa odvážili spoľahnúť na Boha viac ako na čokoľvek iné. Aby vedeli dať priestor niečomu neznámemu, aby nechali plánovať Jeho. A potom, verte mi, stále budete v správnom čase na správnom mieste.

POZNÁMKY

v prvom rade: to, že bol Filip v Samárii, bolo veľmi, ale naozaj veľmi významné. prečítajte si blog o Samaritánoch, bez toho nemôžete rozumieť mnohým ďalším veciam v Biblii. 

Filipovo meno v zoznamoch učeníkov v evanjeliách: Matúš 10,3 . Marek 3,1 . Lukáš 6,14

Ešte niečo k Filipovi ako k teoretickému učeníkovi Jána Krstiteľa a tomu, že prešiel k Ježišovi. bolo to správne? opustiť jedného učiteľa a ísť k inému? áno. lebo sám Ján hovoril, že podstatný je “ten, ktorý príde po mne”. Filip, ak teda bol naozaj jeho učeníkom, rozumel. a z dejín cirkvi vieme, že stále existovala skupina “kresťanov”, ktorí nasledovali Jána a brali ho ako Mesiáša. buď sa s tým – pri kázaní o Kristovi  – vyrovnali, alebo v tom zostali – tušíme totiž o existencii nejakej Jánovskej sekty v časoch vznikajúcej cirkvi… to by bolo na dlho. pointa: vidíme, že Filip tomu svojim rýchlym rozhodnutím predišiel 

Cirkevná tradícia tvrdí, že Filip hlásal evanjelium v ​​Skýtii (región v strednej Eurázii), Sýrii a Frýgii (Turecko). Táto tradícia však do značnej miery pochádza zo Skutkov Filipa, pochybného textu zo štvrtého storočia, ktorý spája pravdivé správy s legendami, vrátane príbehu o drakovi…. (draky! toto si ešte prečítam)

V Lukášovi a Matúšovi sa nemenovaný učeník pýta Ježiša, či môže pochovať svojho otca predtým, ako ho bude nasledovať. Ježiš odpovedá (zdanlivo tvrdo): „Nechajte mŕtvych pochovávať svojich mŕtvych, ale vy choďte a hlásajte Božie kráľovstvo“ (Lukáš 9, 60). Klement Alexandrijský, ktorý žil v druhom a treťom storočí, tvrdil, že týmto nemenovaným učeníkom bol Filip: „Ak citujú Pánove slová Filipovi: „Nech mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych, ale ty ma nasleduj. . .‘

Je ťažké povedať, ako Filip zomrel, najmä preto, že si ho na začiatku pomýlili s Filipom Evanjelistom a existujú protichodné správy. Jeden záznam hovorí, že zomrel prirodzenou smrťou. Ďalší hovorí, že bol sťatý. Alebo ukameňovaný na smrť. Alebo ukrižovaný hore nohami. Zdá sa, že väčšina z najstarších tradícií poukazuje na to, že bol umučený v Hierapolise. Polykrates z Efezu v liste pápežovi Viktorovi povedal: „Hovorím o Filipovi, jednom z dvanástich apoštolov, ktorý je uložený v Hierapolise..“  Caius Presbyter (kresťanský spisovateľ v treťom storočí) napísal: „A potom boli v Hierapolise v Ázii štyri prorokyne, dcéry Filipa. Je tam ich hrob a aj hrob ich otca.“