To, čo je na Biblii tak fascinujúce, je je schopnosť preniesť ma úplne inde. Iní ľudia, iné miesto, iná časť histórie, ako tá moja. Ale nie niečo cudzie, lebo všade je rovnaká hybná sila. Boh, ktorý to riadi a dokáže problémy riešiť rovnako často, ako nás ďalšími metie.

Znova som pri mužovi menom Daniel, ktorý žije v babylonskom zajatí. Sú to sny jeho kráľa, ktoré vykladá. Síce už po druhý krát, ale celé mi to príde iné. Táto kapitola je v Biblii písaná v prvej osobe, zvlášť preto. Nie zbožný Daniel je ten pisateľ, ale pohanský kráľ s mizernou povesťou. Píše ju Nebukadnesar ako keby sám za seba. Vlastne – oprava – nie ako keby. Neviem, či to niekto prepísal, či to kráľ diktoval, alebo či ju napísal osobne. Akokoľvek, je to dosť neobvyklé! A v žiadnom komentári, čo som mala, ani na webe som o tom nenašla ani mäkké f. Ale ešte budem hľadať. Minimálne sama pre seba.

mať tak aspoň polovicu z toho v životopise…
Keď hovorím o kráľovej mizernej povesti, myslím jeho morálku z hľadiska Biblie. Lebo autorov kníh Biblie si predstavujeme inak, že? (teda – až kým o nich nevieme čosi viac, potom si už radšej nepredstavujeme nič.) Nebukadnesar je slávny doteraz a jeho životopis si môžete prečítať vždy, keď si chcete pripomenúť, čo všetko ste vy v živote nedosiahli. Vojnové víťazstvá, politicky silné rozhodnutia, ale tiež podpora rozvoja krajiny a umenia. Upevnenie moci, podrobenie okolitých krajín, rozkvet podnikania, bezpečie, krása. Zvlášť Babylon – hlavné mesto ríše – ak by toto mesto existovalo dnes, iste by bolo v prvej desiatke najlepších miest na život. Na rozdiel od Jeruzalema, ktoré práve tento kráľ tak trocha zrámoval. (nakoniec, v prvej desiatke naj miest na život by Jeruzalem nebol ani dnes, ale ani to nič nemení na fakte, že ja by som tam žiť chcela.) Pôsobivé úspechy, pôsobivý kráľ.

miešanie dvoch svetov
Ale s rovnakým potešením, ako Boh vytáča mňa, ako ma privádza do pomykova a zastavuje v polovici cesty, s rovnakým potešením to robil aj pri tomto mocnom mužovi. Nebukadnesarovi sa zase čosi snívalo! A nikto z jeho elity mu to znova nevedel vyložiť. Mágovia, zaklínači, veštci, nikto z nich. Áno, tiež rozmýšľam, za čo ich teda vlastne platil…. Opakuje sa situácia, ktorú sme zažili. Ale teraz si kráľ sen jasne vybavuje a posiela po Daniela. Vie, že Daniel je výnimočný, ale nedokáže vstrebať, ako veľmi – Danielov Boh nie je ostatní bohovia. Toto je tak veľká vec, že kráľovmu pochopeniu to stále uniká.

Daniel prichádza, v kráľovom rozprávaní je nazývaný Beltšacár – podľa mena môjho boha, v ktorom je duch svätých bohov – a je titulovaný ako predstaviteľ mágov. To ma priviedlo k úvahám, či by to niektorí ľudia nebrali ako spoluprácu s nepriateľom. Hm. Opatrnosť vo viere je jedna vec, ale extrém? Niektorí za každým rohom vidia diabla. Možno tam aj je, ale ja uprednostňujem za každým rohom vidieť Boha, ktorý tam je určite. A vo veciach, kde si nie sme istí, navrhujem rozlišovať podľa ovocia. Tomu by ste mohli rozumieť, aj keď ste Bibliu nikdy neotvorili – jednoducho dobrý strom rodí dobré ovocie a naopak. Takže ak Daniela titulujú ako šéfa mágov a podobnej hávede, beriem to ako kompliment. Ľuďom, ktorí nepoznajú Boha, je ťažké svoj obdiv nejak (podľa nášho názoru) správne vyjadriť. Nie, u Daniela to nebola kolaborácia s nepriateľom, inak by k nemu nehovoril Boh (aj keď samozrejme aj toto môže mať výnimku. zmätení? vitajte v mojom svete).

kto sa priviaže k stromu a počká na drevorubača?
Babylonské nápisy prirovnávajú Babylon k veľkému košatému stromu, ktorý zatieňuje ostatné národy. A práve taký strom kráľ vo svojom sne vidí. Pán Boh si jednoducho požičal symbol, ktorému kráľ rozumel. A ten strom v sne je opísaný… tak požehnane! Nádherné lístie, veľa ovocia, listy a ovocie, útočisko pre vtákov, tieň pre zvieratá. Tak, márnosť, prečo Boh ide ničiť niečo dobré?
Z neba zostupuje niekto, pomenovaný ako svätý strážca, rozkazuje strom vyťať a zosekať jeho konáre. Zničiť všetko dobré na ňom a vyhnať všetko živé spod jeho ochrany. A tiež, nechajte však v zemi peň aj s jeho koreňmi, v obruči zo železa a z bronzu, v poľnej tráve. Nech ho kropí nebeská rosa a nech má so zverou podiel na zelenom poraste zeme. Nech sa jeho ľudské srdce premení, nech dostane zvieracie a nech nad ním ubehne sedem období.

A teraz si predstavte, že ste na Danielovom mieste. Počujete sen a presne viete, čo tým Boh myslel. Ale tá správa je taká, že vám samému tuhne krv v žilách. A ešte to povedať kráľovi, ktorý v zlosti môže…. čokoľvek? Poslovia zlých správ zvyčajne končia rovnako zle, ako správy, ktoré nesú. Nakoniec je to ale sám Nebukadnesar, ktorý Daniela ukľudňuje, a povzbudzuje k tomu, aby hovoril. Paradoxne. Lebo presne to by nikto nečakal. Nemám o Nebukadnesarovi žiadne prehnané ilúzie. Ale to, že niečo pochopil, sa popierať nedá. Nakoniec, toto by nebolo prvýkrát, keď nás niekto taký svojou vierou prekvapí. Pamätám si na pár takýchto ľudí, ktorí v očiach ostatných, a možno aj v tých svojich, mali k Bohu ďaleko. Ale občas povedali niečo tak múdre, presné a hlboké, že mi vyrazili dych. Ak by moji cirkevníci vedeli, koho všetkého som v svojich kázňach citovala, myslím, že by ich to veľmi prekvapilo. A Nebukadnesarovi ďakujem, že som si na tých neobvyklých mudrcov (zvlášť na jedného) spomenula.

Prečo sa vôbec to všetko deje? Odpoveď je už v sne, a to, aby všetci mohli vedieť, že za povrázky v tomto divadle ťahá Boh. Nemyslím manipuláciu, skôr pripomenutie vlastnej malosti z vyššieho pohľadu. Kráľ sa zjavne cíti ako ten najdôležitejší v tomto divadle, a treba mu pripomenúť – pre dobro jeho aj ostatných – že to nie je tak. Takéto chyby sú nebezpečnejšie, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Spoliehať sa na niekoho, na koho sa spoliehať nedá – to sa vie vypomstiť veľmi škaredo. Prosím, nemýľte si Boha s človekom.

Daniel, prekladateľ z Božieho jazyka
Aký je výklad sna? Ten strom je samotný kráľ. Silný teraz, zničený potom. Kráľa vyženú spomedzi ľudí a bude žiť so zvieratami. To presne znamená zoťatie stromu. Ale to, že vo sne bol stromu ponechaný peň s jeho koreňmi, to tiež niečo znamená. Daniel vysvetľuje, kráľovstvo bude ďalej pevné a zostane tvoje, až pochopíš, že vládcom sú nebesia. Kráľ ma jednoducho uznať, že je tu ešte aj Jeden Vyšší Kráľ. Preto, kráľ, prijmi moju radu: Zanechaj svoje hriechy, konaj dobročinnosť a svoje previnenia nahraď milosrdenstvom voči chudobným, azda sa predĺži trvanie tvojho blaha.

Daniel nechcel byť poslom zlých správ; myslím, že mu bolo dokonca kráľa ľúto. To, čo sa stane, kráľovi určite nepraje. Ale vysvetľuje a zdôrazňuje, že to, čo sa má stať, on sám môže stále zmeniť. Môže to zmeniť, stále má tú možnosť! A ak by aj nie… ani zánik nebude definitívny, peň stále zostane v zemi. A na tom môžu stále vyrašiť nové konáre. Neveríte? Navštívte Jeruzalem! Neďaleko od Chrámovej hory je záhrada, ktorá sa volá Getsemane. Pozrite sa na olivy, ktoré tam rastú a sýtajte sa ich, čo už zažili..

pýtať sa na motív je najdôležitejšia otázka
Ešte niečo k tomu upozorneniu; k tomu zlému, čo sa blíži. Keď Boh ohlasuje súd, nie je to prvoplánové. Verte tomu, Boh má iné veci na robote, ako strašiť ľudí! Aj keď sa zdá, že práve strašenie ľudí mnoho ľudí pokladá za hlavnú úlohu cirkvi. Viete, peklo, bububu, a podobne. (ale márnosť, odkiaľ to asi majú?) Je to však inak. Ohlasovanie súdu je pozvanie k náprave! Niečo ako, viem, že si toho veľa pokazil, ja sa netvárim, že to nevidím, ale ty to stále môžeš zmeniť. Viem aj to, že ti to veľmi nejde, ale som ochotný ti pomôcť. Berieš?
Boh nechce spôsobovať zlé. Dáva možnosť veci zmeniť, a ak sa predsa zlému nevyhneme, neberte to ako pomstu – ale viac ako následky toho, čo robíme. Prečo niekedy trest za hriechy prichádza hneď a niekedy neskôr, aký je rozdiel medzi trestom a jedoduchým následkom…. neviem. Niekedy je fungovanie vesmíru pre mňa príliš zložité. Občas matne zachytím stopu, ale niekedy mám viac otázok, ako odpovedí. Čo sa týka následkov, skúsim príklad, ktorý aj pre mňa funguje – mnohé zlé veci, čo sa dejú (mnohé, nie všetky) sú následky našich rozhodnutí. Ak sa stravujete zdravo, pravdepodobnosť niektorých chorôb bude u vás nízka – ale ak jedávate mäso, múku každý deň, ak zabúdate na zeleninu, pripravte sa na rakovinu hrubého čreva. Ak do svojich detí pcháte cukor v každom jednom jedle, nebuďte prekvapení, ak v dospelosti budú mať cukrovku II.stupňa. Hrozné príklady, čo? Ale to je stále len telo, a na také choroby môžete maximálne zomrieť. Ale kvôli hriechu sa dá stratiť večný život, čo je strata podstatne väčšia. Chcem povedať, že ak niekto trpí, mnohokrát to nie je preto, žeby sa Boh preto rozhodol, ale je to následok toho, pre čo sa on sám rozhodol predtým. Áno, toto je časť z toho, o čom viem, že je pravda: ak žijeme v hriechu, otravuje to celý náš život, a možno sa nám to momentálne nezdá ako veľký problém, ale jedného dňa sa tie následky dostavia.

takže nič? alebo…?
Nebukadnesar výklad sna počul, o Danielovom Bohu už vedel svoje a tušil možno viac, ako je napísané – ale žiaľ to, žeby ho to nejak prakticky zasiahlo, to sme si nešimli. To je ten problém s ľuďmi, ktorí nás občas prekvapia svojím porozumením Boha. Nestačí to, občasné záblesky sú málo, svetlo len na chvíľu vás nikam nedovedie. Presne toto sa stalo tu. Teda presnejšie, nič zásadné sa nestalo. O dvanásť mesiacov neskôr, keď sa spokojne prechádza po streche svojho paláca a vychutnáva si výhľad, jeho pohodu naruší hlas. Už žiaden sen, ale jasná správa za bieleho dňa. Kráľovstvo ti bolo odňaté!

A kráľ, pred ktorým mal rešpekt celý vtedajší svet, klesne na úroveň zvierat. Je vyhnaný spomedzi ľudí, kŕmi sa trávou ako doytok, má dlhé vlasy a neostrihané nechty… vyzerá ani nie tak zdivočene.. ako skôr spustnuto. A až po uplynutí času sa mu vráti rozum. Teda presnejšie, kráľ pozdvihol oči k nebu a rozum sa mu vrátil až potom! Áno, toto je presné! V Biblii je napísané, že počiatok múdrosti je bázeň pred Hospodinom. Rešpekt a uznanie toho, že aj keď by som bol majster sveta v úplne všetkom, stálebude Niekto Lepší, Vyšší, Múdrejší ako ja. Najhlbšia múdrosť začína práve v pokore. Ako to povedal jeden filozof? Viem, že nič neviem. (ak vás zaujíma presnejšie historické pozadie, dajte si do vyhľadávača ku kráľovmu menu aj meno Nabonid a samozrejme, slovo Biblia.)
A jedenverš musím citovať doslova: Teraz ja, Nabukadnesar, chválim, vyvyšujem a oslavujem Kráľa nebies, ktorého všetky činy sú správne, ktorého cesty sú spravodlivé a ktorý môže pokoriť tých, čo kráčajú v pýche.

Sen je v tomto príbehu spôsob, ako sa prihovoriť človeku, ktorý takmer nikoho nepočúva. Boh vstúpil Nebukadnesarovi do sna, aby mu pripomenul, že síce jeho úspechy sú pôsobivé, ale oproti Božiemu dielu sú menej ako zrnko piesku. V bdelom stave by to kráľ myslím počuť nechcel, preto Boh prichádza vtedy, keď on nevie nič kontrolovať – v spánku. To je spôsob, ako Boh ukazuje: ak chcem, ja si vždy nájdem cestu. To, čo je pre vás nepredstaviteľné a nemožné, ja riešim na počkanie. Nadýchnite sa a prichystajte sa na načakané.

Lahôdka na záver : v celej štvrtej kapitole nie je ani raz použité slovo Boh ani Hospodin (Jahve). Správna otázka momentálne znie, prečo to pokladám za lahôdku, keď by to malo byť naopak, či? Lebo naozaj si vychutnávam spôsob, ako sa tam o Bohu hovorí. Nie tak, že Jeho meno už prepočujeme… ale nepriamo, zaujímavo a s úctou: Najvyšší, Nebesá, Večne živý, Kráľ nebies… A nejde len o úctu, ale aj o misijný zámer. Ak hovoríte o Bohu tak, ako sto iných ľudí pred vami, ak používate len naučené frázy, nepomôže ani to, že všetko to, čo rozprávate, je pravdivé. Ak hovoríte o Bohu tak, že všetci zívajú od nudy, tak sa radšej hneď zastavte. Podľa mňa je aj toto branie Jeho mena nadarmo! To, ako o Ňom hovoríme, má vyjadrovať to, aký On je. A nudný isto nie. Uprednostňujem kreatívne spôsoby… nech ľudia, ktorí o Bohu počúajú, naňho nielen nezabudnú, ale nech o Ňom rozmýšľajú viac, ako by sami čakali….