Môžeme robiť dve veci – sťažovať sa, ako nám štát zavrel kostoly, obmedzil slobodu viery … môžeme si prejaviť súcit navzájom a môžeme hlavne poľutovať sami seba. Alebo môžeme si povedať, toto je nová možnosť niečo sa naučiť. Lebo predpokladám, že tie kostoly sa znova otvoria. No my dovtedy môžeme absolvovať užitočnú lekciu.  

V prvom rade, sadnite si na gauč, vyložte si nohy a odpite si z kávy. Alebo si urobte pohodlie podľa svojich predstáv. 

Čo sa dialo? 

Prvá cirkev vznikla krátko po Zoslaní Ducha Svätého. A prvá vec, ktorá mne samej k tomu napadla, je, že v tej chvíli z neba spadli Cirkevno- právne predpisy s Agendou na vrchu (alebo si podľa denominácie doplňte vlastnú papierovú verziu). Síce si hovorím, že to viem, ale keď sa povie “cirkev”, nenapadne mi tá, ktorá bola na začiatku. Ani žiadne veci s ňou spojené. (a asi v tom nie som sama.) 

Chronologicky: 

: Ježiš vystúpil na nebesá a nastalo desaťdňové čakanie

: spolu boli učeníci, ženy, čo sprevádzali Ježiša plus Jeho matka a bratia

: a na nich zostúpil Duch Svätý. Hukot, vietor, plamene a nové cudzie jazyky 

: prvá kázeň o Ježišovi a pridávajú sa noví ľudia. Cirkev je na svete

A potom sa píše: Títo zotrvávali v apoštolskom učení a v spoločenstve, v lámaní chleba a na modlitbách. Toto je evanjelický preklad, lebo všetky ostatné k slovu “spoločenstvo” dodávajú “bratské”. A pritom v origináli to tam nie je – len slovo κοινωνίᾳ – prosím, overte si to. (na www.biblia.sk si môžete kliknúť na každý veršík a vidieť aj grécky originál)

Nie žeby som sa chcela opakovať, ale už to naozaj lezie na nervy. 

Áno, v mnohých jazykoch, vrátane nášho, sa používa pre skupiny mužov aj žien mužský rod. Teda ak sú v miestnosti len ženy, poviem vážené prítomné. Ak sú tam len muži alebo muži aj ženy, poviem, vážení prítomní. Teda zmiešanú skupinu oslovujem v mužskom rode. Ale ak sú v miestnosti muži aj ženy, zásadne ich neoslovím len bratia. 

Takže, milí bratia a sestry, čomu sa venovala prvá cirkev? Štyrom zásadným veciam: učeniu apoštolov, spoločenstvu, lámaniu chleba a modlitbám. 

Začnem modlitbami, lebo si myslím, že toto je pre nás najjednuduchšie. Myslieť na Boha a hovoriť s Bohom sa často prelína, a keď s tým začneme, uvedomíme si, že je to pre nás veľmi prirodzené. Ľudia často hovoria, že majú problém s modlitbami, no skôr majú problém s formou. Vysvetlím. Nie vždy si musíme sadnúť a zložiť si ruky, a aspoň päť minút nerobiť nič iné ako sa modliť. Niekedy stačí krátka myšlienka. Inokedy rozmýšľanie nad niečím, čo nás trápi, a prosby k Bohu do toho prídu automaticky. (len v tom pokračovať.) 

Keď to nie je jednoduché, keď naša myseľ blúdi ktoviekade, keď máme problém nájsť správne slová, môžeme si otvoriť Žalmy.

 Alebo si môžeme zapnúť hudbu, kresťanskej hudby existuje dosť; dokonca aj pre ľudí, ktorým nevyhovuje kostolná klasika alebo americká chválospevová nuda. (pre mňa by bolo ideálne, ak by One Republic skladali hudbu na Pavlove listy a občas to rezli textami Karola Kuzmányho.) Len hľadajte.

Už som začala od konca, ďalšie je teda lámanie chleba. My to poznáme pod výrazom Večera Pánova alebo eucharistia. A to je tak zásadná téma, že potrebuje vlastný priestor (vlastný samostatný blog). 

Čo je ďalej? Spoločenstvo – κοινωνίᾳ. Presne to slovíčko, čo som spomínala vyššie. Občas sa prekladá ako “obecenstvo”, čo mi príde staromódne, a zvlášť zavádzajúce. V obecenstve sedíme, keď sa dívame na nejaké predstavenie, koncert, prednášku… proste čokoľvek, čo robí niekto iný pre nás a my sme len prijímateľmi. 

Presne tak to ale vyzerá s mnohými ľuďmi a ich duchovným životom. Prídu do kostola, sadnú si, občas pokrútia hlavou, keď sa kantor sekne v note, popočúvajú kázeň, ktorá hlavne že nebola dlhá a skonštatujú, že ten slávnostný žalm farár minule zaspieval predsa len kúsok lepšie (alebo si doplňte verziu z vášho kostola). A to je jadro ich duchovného života. Byť obecenstvo na nejakom predstavení. 

Nechala som hľadať toto slovíčko ľudí na mojom blogu a citujem z toho, čo našli: Máme všetko spoločné a delíme sa o to navzájom. Každý má v Pánovi svoj podiel. Každý máme podiel na spoločnom poznaní, konaní, spoločne napredujeme – každý podľa svojich schopností. …Nežijeme len pre seba ale v jednom tele. Všetko, čo sa týka blížneho, sa týka aj mňa. 

Myslím, že to je trocha viac ako len prijímanie programu, čo pre nás niekto iný vytvoril… a to všetko sa nezačína v kostole. To všetko sa začína doma. Tam, kde žijem, tam, odkiaľ vychádzam do sveta, v mojom nastavení mysle.

A apoštolské učenie je podľa mňa tá najjednoduchšia vec zo všetkých. Stačí si to porovnať s minulosťou! Kedysi sa listy apoštolov prepisovali, nosili, čítali spoločne… potom tu už bola celá Biblia, ktorú ste ale nemohli mať doma, a ak áno, tak neexistoval preklad vo vašom materskom jazyku… keď konečne prišla kníhtlač, Biblia sa začala prekladať (ešte viac) a ľudia ju začali čítať aj doma. Momentálne? 

: máme nielenže Biblie v materčine, ale ešte aj viac prekladov a máme ich k dispozícii aj na internete 

: máme dobré kníhkupectvá s kvalitnými knihami a ak k nejakej téme chcete niečo nájsť, tak aj nájdete 

: máme informácie online – videá, prednášky, blogy a podcasty 

: a tiež máme ľudí, ktorí sú vzdelaní aj povolaní, ktorí nám Bibliu vysvetľujú 

Myslím, že sme sa posunuli veľmi ďaleko, môžeme byť kvalitnou cirkvou  doslova na svojom vlastnom gauči. Vďaka Bohu za to.

Na koniec dve inšpirácie, jedna je uskutočniteľná, druhá…kúsok menej, ale inšpiratívne sú hádam obe. 

Naši predkovia často v domoch mávali biblické citáty alebo obrázky, kríže, ikony (podľa príslušnosti) – veci, ktoré im pripomínali Boha. A kedže väčšina z nás sú vizuálne stvorenia, fungovalo to. Boh sa im pripomínal nielen v kostole. A možno sa niečo také dá skúsiť aj dnes.. 

Druhá je spomienka z Kréty, kde ľudia mali minikostoly v záhradách. Možno presnejšie minikaplnky… kam sa dalo vojsť, sadnúť si a chvíľu porozmýšľať nad vecami, ktoré sú nad týmto svetom. Neviem, ako to funguje, neviem, či ktokoľvek môže vojsť kdekoľvek, ale pravda je, že nás odnikadiaľ nevyhnali a že sa mi to ohromne páčilo. (mať na záhrade vlastný kostolík si píšem na zoznam) Aj keď, znova pripomeniem – cirkev nie je budova a na budovy sa viazať nemusí. Cirkev je oveľa viac! A preto môže byť kdekoľvek… aj na mojom gauči.