Od malička nás učia pozdraviť sa, poďakovať  a poprosiť, jednoducho – slušne sa správať. Hovoria nám, toto sa nepatrí, toto nerob, ale zasa, niečo iné by si robiť mal. Slušné správanie je fajn. Hlavne keď mi niekto otvára dvere a pomáha do kabáta, to mám rada 🙂 Ale ak sa slušné správanie zmení na normy, čo zväzujú a nedovoľujú fungovať slobodne, to už je myslím dosť mimo cieľa. Zvlášť ak ľudia čakajú, že vy ich budete poznať a vy o nich vôbec netušíte… Často vidím jednu vec. A ak niekto poruší spoločenské pravidlá, tak sa ľudia nezamýšľajú nad tými pravidlami (či napríklad majú význam), ale zamýšľajú sa nad človekom. (kto kedy povedal, že káva sa návšteve servíruje tesne pred odchodom? ak by to jednej mojej priateľke neotrepali o hlavu jej švagriné, ani ona, ani ja by sme to nevedeli.) Čo je celkom odveci. Nemyslím tá káva pred odchodm, ale tie pravidlá.
Aby som nehovorila teoreticky, alebo v rovine nepochopiteľných príkladov (aspoň teda pre mňa), mám jeden lepší. A nielen hocaký.
Mám tu nezdvorilého Ježiša.

Ak si otvoríte Evanjelium podľa Lukáša a jeho poslednú kapitolu (inak 24.kapitola v treťom evanjeliu v Biblii, ktorú možno aj vy máte niekde doma ), na začiatku nájdete príbeh o vzkriesení. Krásny. Podľa môjho obmedzeného tvrdohlavého svetonázoru, tento príbeh sa nedá nemilovať! Ježiš bol v hrobe a už nie je. Je skoro ráno, slnko len stúpa na oblohu, a Jeho telo už nie je tam, kde bolo. A ženy, čo prišli dokončiť pohrebné prípravy (v piatok nestihli a v sobotu nemohli), nenašli to, čo hľadali. Mimochodom, to je najkrajší príklad toho, ako je niekedy dobré NEnájsť to, čo hľadáte. A to, že to nenájdete, môže byť tá najlepšia správa dňa. (alebo roka. alebo tisícročia.)
Asi práve tá krása a dojímavosť príbehu nám zatvárajú oči pred tým, ako nezdvorilo sa Ježiš potom správal. (to myslím veľmi vážne)

cesta
V nedeľu večer kráčajú dvaja z učeníkov idú do neďalekého mestečka. To mesto sa volá Emauzy a vždy som mala problém s tým, ako sa správne skloňuje. Ale ak by nebolo toho príbehu, tak by to neriešil takmer nikto.
Keď s niekým kráčate po ceste, tak sa dobre rozpráva, to je skúsenosť mnohých ľudí. Títo dvaja učeníci neboli z tej najužšej Dvanástky; pripomínam to, lebo občas zabúdame, že ten širší okruh učeníkov sa zastavil na čísle Sedemdesiat. Udalosti posledných dní boli dosť nahustené, nie všetko títo dvaja asi videli a zažili priamo; to, čo sa stalo, treba prebrať a utriediť… nielen sa vyrozprávať, ale mám na mysli taký rozhovor, kde sa zapájajú obe strany a usmerňujú, ovplyvňujú sa navzájom.
A vtedy sa k nim pripojí Ježiš. Veď už keď ovplyvňovanie sa v rozhovore navzájom, nech to stojí za to, nie? Ale ich oči boli zdržiavané, aby ho nepoznali. Prečo? Dôvody môžu byť viaceré a rôzne. Od Božej vôle až po to, že to bol následok, že nechceli vidieť iné veci predtým… A keď sa ich teda nepoznaný Ježiš pýta, o čom hovoria, tak Mu porozprávajú o Ňom samom. … ako zomrel prorok Ježiš, ako Ho dali ich mocní ukrižovať, čo je škoda, lebo mnoho ľudí dúfalo, že on vykúpi Izrael… to všetko sa stalo tri dni dozadu, a to nie je všetko! Predstav si – hovoria tomu cudzincovi – ženy čo boli na svitaní pri Jeho hrobe – nenašli telo a tvrdili, že sa im zjavil anjeli a hovorili, že žije. Aj učeníci našli otvorení hrob, ale Jeho nenašli. Tak dvaja kráčajúci učeníci zhrnuli príbeh.

A Ježiš, ešte stále nespoznaný, ale stále hovorí s autoritou. Ak by ste teraz niekomu povedali, ó, nerozumní a leniví srdcom, asi by sa sa hlavne mladšie ročníky začali šúľať od smiechu. (to je jeden z dôvodov, prečo by mali existovať a stále sa nanovo prekladať Biblie – aby z nich neznel naftalínový pátos, ale aby každému bolo úplne jasné, čo sa tam chce povedať.) Ale to je vážna výčitka. Ježiš sa nezastaví, ako ľudia, ktorí vám povedia niečo škaredé len preto, aby vás urazili alebo ponížili, ale pokračuje. Vraví: je úplne jasné, že to malo tak byť!
Wow, teraz som onemela. Predstavte si človeka, ktorý prežije najhoršiu bolesť na svete, takú veľkú, až ju neprežije… a On hovorí, to tak malo byť. Nie, mne ani väčšine ľudí, čo som kedy poznala, by sa to nepodarilo. Byť takto nad vecou, vidieť vo vlastnej bolesti hlbší zmysel. Mne ani väčšine ľudí nie – a ten zvyšok – myslím, že by to možno zvládli čiastkovo, na chvíľu, hrdinovia viery. Ale takto všetko kompletne? Nie. Nikoho takého hmotného som v živote nestretla. A potom im Ježiš začne vysvetľovať všetky proroctvá a predpovede. Pekne od Mojžiša, celou históriu, prevedie ich všetkými prorokmi a tým, čo my nazývame dejiny spásy. Áno, takto to bolo naplánované; ako to, že ste to nevideli? Nevedeli? Nepoznali?

večera
Koniec lekcie je na dosah, stále nespoznaný Ježiš s dvoma svojimi učeníkmi sa blížia k cieľu cesty. Mestečko Emauzy je blízko, človek by kameňom dohodil. A Ježiš predstiera, že chce ísť ďalej. A sme doma! Čo je to za správanie, predstierať? Aj ked zasa na druhej strane, mnoho ľudí predstiera od rána do večera, ale oni by to nepripustili, nosia svoju masku tak prilepenú na tvár, že už ani nevedia, kde sú oni sami, a zdvorilostné frázy si asi sami skúšajú pred zrkadlom. Ale ak by ich niekto obvinil z predstierania, asi by boli na smrť urazení. Dotknutí, odutí! (och márnosť ako ja toto neznášam!) Ale s Ježišom je to kúsok inak. Evanjelista priamo napísal, že sa len tváril, že chce ísť ďalej, ale nebolo to preto, že by Ho chcel uraziť. Myslím, že Ježiš chcel, aby Ho zdržiavali. No a? Myslím, že aj ja to niekedy chcem podobne. A preto si drzo myslím, že je to úplne v poriadku.
Tak namiesto odchodu si nepoznaný, vzkriesený Ježiš sadá za stôl. A čo hneď urobí? Aj toto poznám! Keď niekde vidím na stole chlieb a víno, napadne mi tá istá vec. Je to ako automatický inštinkt, ako niečo známe, čo ma ťahá prežehnať oboje a hovoriť slová ustanovenia Večere Pánovej. Myslím tie slová, čo povedal, Ježiš, keď večeral posledný krát so svojimi učeníkmi.

rozjasnenie
Ježiš to robí tiež… alebo lepšie povedané, ja to robím tiež.. tak, ako On. Dobrorečil, lámal a dával. A vtedy im bliklo! Vtedy sa im rozsvietila žiarovka v hlave! Jasné! Ja viem, kto je ON! Ale On im zmizol. Tak sa prosím pekne z toho nadšenia znova vráťme na zem a povedzme si, čo je toto za hosť. Keď prídu na to, kto je, On sa vyparí? Predstavte si, že by vám toto robili vaše návštevy? Len tak by zdymili? Nepovedali by ani, ďakujem, bla bla bla, dovidenia dobrú noc?
A tí ľudia pri stole sa nezamýšľajú nad tým, prečo sa Ježiš správa tak neúctivo a nespoločensky, ale začnú sami sebe klásť tie správne otázky. Toto je mimochodom jedna z vecí, ktoré keď dokážete, tak klobúk dole pred vami. Božie požehnanie pre nezaslepených – klásť správne otázky sami sebe, aj keď vieme, že nám to môže byť viac ako nepríjemné. Ale tá schopnosť, pýtať sa sám seba, sebareflexia, alebo pomenujte si to ako chcete, to je veľký dar. Pre tých, čo ho vedia oceniť. Späť k učeníkom. Začnú sami sebe klásť správne otázky. Či nehorelo v nás srdce, keď nám hovoril cestou a vysvetľoval Písma? Naozaj sme boli tak slepí, tak pribrzdení, že nám toto nedošlo?

hľadanie
A v tej chvíli sa dvíhajú a vracajú do Jeruzalema. Vyhľadajú Jedenástich (Dvanásti mínus jeden), a oni im hovoria: On naozaj vstal z mŕtvych a Šimon Ho videl!
A spomínaný za dverami. Postaví sa medzi nich, bez toho, žeby zaklopal alebo sa spýtal, môžem ďalej? To sa robí medzi slušnými ľuďmi, že? Nikomu len tak nevtrhnete do domu (ak len nie ste súčasťou tatárskych nájazdov, husitských spanilých jázd alebo podobných akcií ). A znova k nim hovorí tým svojim jasným, priamym a drsným spôsobom. Čo ten strach a čo tie pochybnosti? Ježiš nie je ani natoľko zdvorilý, aby sa tváril, že si to nevšimol… tak sa to robí medzi slušnými ľuďmi, že? Nikoho sa priamo nepýtate na jeho slabosť… lebo je to nezdvorilé. Len občas sa niektorí zabudneme. Spomenula som si na jedného bývalého narkomana v Taliansku, ktorý nás pozýval na nejakú výstavu a s ktorým sme sa trocha zarozprávali. Teda vlastne ja. A keď som sa ho spýtala, aby mi ukázal vpichy na rukách, môj priateľ vtedy stuhol. Áno, bola som nezdvorilá a áno, asi som sa ho mohla dotknúť. Ale ten chlapík nemal žiaden problém, vyhrnul si rukávy a nechal, aby som sa ho dotkla. A na neho som si spomenula, keď Ježiš svojim učeníkom hovorí, pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja. Dotknite sa ma a presvedčte sa, že duch nemá kosti a mäso..
Učeníci sa mohli presvedčiť, že je to naozaj On. Ale až po tom, čo On pomenoval ich strach a slabosť. Nie, nebol veľmi milý. Áno, bolo to veľmi úžasné!
Lebo ak niečo nepomenujete, ak to jednoducho necháte tak, je ťažšie sa s tým vysporiadať. Ako napísal jeden rabín – všetci sa boja hovoriť o rozširovaní antisemitizmu v Európe – nikoho sa nechcú dotknúť, nikoho nechcú nahnevať, preto sa to všetci boja pomenovať nahlas. A v tej súvislosti ten rabín spomenul postavu z Harryho Pottera, lorda Voldemorta. Ani jeho nikto nemenoval, všetci len povedali Veď-Viete-Kto. Jeho meno vyslovovali jedine Harry a riaditeľ školy, Albertus Dumbledore.
Či je to Voldemort, antisemitizmus alebo niečo menšie, ako napríklad naše vlastne slabosti, ak to nepomenujeme, myslíme si, že to prestane existovať? Lebo ak by sme to vyslovili, stalo by sa to reálne? Ale strach nám niekedy poriadne zatemňuje rozum a vnímanie. To, že nepomenujeme zlé veci, nie je zdvorilosť. To, že si pred niečím zatvárame oči, nie je slušné správanie. Tak to zlé potom nevieme riešiť, nevieme s tým pohnúť, má to nad nami moc. Niečo vysloviť nahlas, to chce poriadne vystretú chrbticu.  Ježiš je priamy. Nezdvorilý podľa meradiel mnohých ľudí, čo poznám, to áno. ale no a čo? Chvála Bohu za toto všetko!

hlad
Učeníci vidia, dotýkajú sa Jeho rán, ešte stále dosť mimo z toho všetkého, čo sa okolo nich deje (a vy by ste neboli? tam sa vtedy menili dejiny! mňa by to teda dostalo…) Ježiš ich preruší a pýta si niečo jesť. To je ale hosť! Aj keby zabudli a ja by som umierala od hladu, tak nepoviem nič! Lebo sa to nepatrí! Okay, toto mi nešlo z úst dobre, lebo ja keď som hladná, tak to je koniec sveta. No ale prečo by Ježiš tiež nemohol byť hladný? Ja sa Mu nečudujem. Tri dni v hrobe a ešte kto vie kde, to mal poriadne prázdny žalúdok! Jasné, už len ten samotný fakt, že vzkriesený Ježiš jedol, je viac ako zaujímavý. Ak chcete, nájdite si k tomu niečo. (googlite. požičajte si komentár k Lukášovmu evanjeliu. alebo chyťte niekoho študovaného za krk.) Ale ja teraz idem ďalej. Všimnite si, už keď má Ježiš niečo v žalúdku, znova začne vysvetľovať Písma! Myslím prorocké predpovede z knihy, ktorú my teraz voláme Biblia. A dobre, že sa k tomu vrátil, dobre, že im hovoril veci na rovinu a ani nerozmýšľal o nejakej povrchnej zdvorilosti, lebo – takto sa dostal k tomu, čo má ešte nasledovať.

plán
Musí sa kázať v Jeho mene pokánie na odpustenie hriechov všetkým národom. To znamená ďalšiu nezdvorilosť. Ježiš vraví, hovorte ľuďom, pripomínajte im ich najväčšiu špinu. Ale nie preto, aby ste sa vy povyšovali… zabudnite v tomto celom na seba a sústreďte sa na mňa. Ukazujte ľuďom tú ich najväčšiu špinu nie preto, aby v nej zostali, ale aby sa odrazili odo dna. A aby sa – potopení v bahne – prestali tváriť, že sú na krásnej zelenej lúke. Samozrejme, že toto je úloha, ku ktorej budete potrebovať pomoc. Nie, neposielam vás do školy, ani nechcem, aby ste svojou zbožnosťou získali ďalšiu svätožiaru. Počkajte si radšej na Ducha Svätého. (a ja by som na vysvetlenie dodala: poznáte GoPro kamery? ani všetky tie ich najlepšie videá stále nesiahajú ani po členky tomu, čo čaká vás!)

Takže, ešte raz. Ak sa na túto kapitolu pozrieme vcelku a ak si vygumujeme to nadšenie zo vzkriesenia – aký sa ukáže byť Ježiš? Nezdvorilý! Nepredstaví sa. Tvári sa (teda predstiera niečo, čo nie je pravda!) Zmizne bez rozlúčky. Prichádza na návštevu neohlásený, sám si pýta jesť (to je ale hosť..). A hovorí nahlas nepríjemné veci.

Áno, vážne. To všetko tam je.

Ale nie je to preto, žeby tých ľudí Ježiš nemal, rád, práve naopak. To všetko tam je kvôli niečomu inému. Záležalo Mu na nich, preto odložil povrchnú slušnosť, všetky konvencie a správal sa k ni najlepšie, ako len vedel. Kráčal s nimi po jednej ceste. Počúval ich a našiel si čas, aby im veci vysvetlil. Jedol s nimi a požehnával ich jedlo! Pomohol im, aby sa postavili vlastným pochybnostiam. Bol chápavý, bol priamy, bol otvorený. A dal ich životom nový zmysel.
A ešte niečo, už keď sme pri tých nezdvorilostiach, všimli ste si niečo? Síce na jednej strane Ježiš nerobil to, čo sa chápe ako slušné správanie, ale na druhej strane – bol to On, čo vyhľadal svojich učeníkov! Bol to On, čo si dal tú námahu a šiel za nimi! Myslím si, nie, mám chuť to vykrikovať nahlas, TOTO JE GENIÁLNY PRÍKLAD! Podľa Ježišovho vzoru, sme to my, čo sa majú pripojiť k ľuďom, a nečakať, že oni sa akosi automaticky pripoja k nám. To je blbosť. (prepáčte, ani ja sa nevyjadrujem nejak zdvorilo; v tomto prípade sa mi ozaj nechce.) Už dávnejšie jeden z mojich (teraz už bývalých) kolegov hodnotil ľudí podľa toho, ako chodia alebo nechodia v nedeľu na Služby Božie, a ja som to nemohla počúvať. Lebo tých ľudí poznám a viem, že v nich je niečo viac, čo sa nedá ohodnotiť len čiarkami za účasť v kostole.

(aktualizácia roku 2020 – ani neverím, ako múdro som to napísala. kostoly sú zavreté a všetci, ktorí čakali, že ľudia prídu za nimi, sa o to viac potrebujú naučiť myslieť inak. nie, nevedela som, čo je pred nami. pre mňa je to ďalší dôkaz toho, že naša služba nie je len z nás, ale že to Boh vedie naše myšlienky a slová. lebo len takto to má zmysel.)

Čo sa týka nezdvorilosti, dve posledné veci. Vám, ktorí pochybujete sami o sebe, doporučujem, pýtajte sa, myslím sami seba, na motívy. Tak rýchlo prídete k správnej odpovedi. A vám, ktorí pochybujete o tých ostatných, odporúčam, robte to ako Luther – vysvetľujte všetko v lepšom slova zmysle. Alebo ešte jeden nápad. Prestaňte riešiť správanie ostatných a začnite riešiť sami seba. (mimochodom, napísať túto vetu mi spôsobilo nesmiernu radosť. áno, presne viem, komu by som ju adresovala. no v prvom rade  – asi mne samej, že? )

toto je chodník, po ktorom by som sa – pri hľadaní inšpirácie a odpovedí – myslím pustila hneď