Veľa divných vecí by sa o tomto texte dalo povedať. A keby to bol aspoň nejaký text…! Je to jeden jediný verš. ČO by sa vôbec stalo, ak by v Biblii nebol? Niektoré veci by boli možno jasnejšie… ale moja hlava by nemala ten pôžitok, ktorý prichádza s hrabaním sa v komentároch a hľadaním pointy. A myslím, že Boh, ktorý je za tým všetkým, má radosť z toho, keď nášmu rozmýšľaniu dáva zabrať. 

Možno by som na úvod mohla povedať, o akom príbehu hovorím. 

Toto je tretie vzkriesenie z mŕtvych v Biblii. Prvé mal na svedomí prorok Eliáš, druhé jeho žiak, Elizeus. No v tejto chvíli je Eliáš preč (doslova) a Elizeus je mŕtvy. Píše sa o tom v predchádzajúcom verši. Elizeus mal ešte to šťastie, že ho v pokoji pochovali, lebo krajina zažíva nájazdy nepriateľov a byť v kľude položený do hrobu, to nie je samozrejmosť. 

Druhá kniha kráľov, trinásta kapitola, dvadsiaty prvý verš. Znova sa chystá pohreb niekoho, no nevieme, kto pochováva ani kto je ten mŕtvy. Pohreb sa preruší, objavia sa moábski nájazdníci a ľudia sa zľaknú. To, čo sú v tej rýchlosti schopní urobiť, je to, že telo hodia do Elizeovho hrobu a oni sami zdymia. 

Ale čo sa nestalo, ten človek, keď prišiel do kontaktu s Elizeovými kosťami, ožil, vystrel sa a postavil sa na nohy. 

A v Biblii nie je nič menej ani nič viac.

Naozaj nevieme NIČ o tom, kto bol ten muž, kto bola jeho rodina. Nevieme nič ani o tom, čo sa s ním stalo ďalej; či bol nažive len chvíľu alebo sa úplne vrátil do života. Nevieme ani o tom, či si niečo pamätá z tých hodín, keď bol po smrti. Nevieme, čo si o tom mysleli ľudia, čo jeho vzkriesenie videli (niekto to vidieť musel) a nevieme, či to nejak posilnilo ich vieru… alebo ich to v prvom rade vystrašilo. 

A čo vieme? Vieme, kto bol Elizeus. Jeho meno tam je, to znamená, že je podstatné. Elizeus bol prorokom pre izraelský národ, teda cez neho k nim hovoril Boh. Jeho posledné proroctvo vyslovil, keď bol na smrteľnej posteli. Bolo to víťazstvo nad útočiacimi armádami a podľa niektorých vykladačov sa potvrdilo aj v tomto vzkriesení. A ono to má niečo do seba! 

Predstavte si tú situáciu…. Nepriatelia prichádzajú nepriatelia, aby rabovali, znásilňovali a zabíjali. Domáci sa boja tak veľmi, že aj napriek úcte k mŕtvemu telu, toto telo hádžu len tak, kam im príde. A Pán Boh si hovorí, no počkať počkať! – A pri tom očakávaní smrti a ničenia urobí presný opak. A toho mŕtveho vzkriesi. 

Mne to príde celkom vtipné a tiež veľmi láskavé. My si občas v beznádeji myslíme, že to zlé už vyhralo, že sa nedá nič viac robiť, už odhadzujeme všetko, na čom nám záležalo a utekáme, lebo sa bojíme. Ale Pán Boh hovorí, tak počkať počkať…

Keby tento príbeh (tento jeden verš) nebol v Biblii, asi by chýbal jeden kamienok do mozaiky vysvetlení, prečo aj naše telá sú dôležité. Veľa sa hovorí o duši, a čo naše telá? Prestanú byť po našej smrti podstatné? Potom môžeme povedať, že sú nepodstatné už teraz… 

Ak si myslíte, že sú to zbytočné úvahy, mali by ste možno vedieť, že v histórii ranej cirkvi máme správy o ľuďoch, ktorí vyhlasovali presne toto. Telá už nie sú dôležité, preto si s nimi môžeme robiť čo chceme. U nich to skončilo v úplnom popustení morálky. A teraz vidím niektorých kresťanov, ako povedia, áno! presne! A zase sme pri cirkvi, ako hovorí len o sexe – teda o všetkých spôsoboch, ako to obmedziť. Ale skúsme aj inú perspektívu našich tiel – a myslím, že jedna vec je v našej dobe oveľa väčší problém ako kedysi. Pozrite sa na to, čo si dávate na tanier a uvažujte, či to robíte… v úcte k telu. V dobe, keď hlavné príčiny úmrtia v tejto krajine súvisia s nesprávnou stravou, by sme nad tým už začať uvažovať mohli. Lebo sa fakt nemôžeme spoliehať na to, že aj nás po smrti hodia k Elizeovým kostiam. 

Ale aj napriek tomu… nie je jedno, s kým sme pochovaní. Biblia má tých podobne zvláštnych textov dosť. Teraz myslím na jeden, ktorý hovorí o krste, no použiť ho priamo na krste mi vždy prišlo trocha… morbídne. 

Pavol píše: Alebo neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Krista Ježiša, boli sme pokrstení v jeho smrť? Krstom sme teda spolu s ním boli pochovaní v smrti, aby sme tak, ako bol slávou Otca vzkriesený z mŕtvych Kristus, aj my kráčali v novote života.  Ak sme s ním zjednotení podobnosťou jeho smrti, budeme s ním zjednotení aj vo vzkriesení.

Krst je tradične začiatok, ale v Pavlovom chápaní je aj koniec. Možno môj problém s týmto textom pri krste bol v tom, že u nás je krst tradične naozaj ten začiatok. Krstíme zvyčajne malé, novonarodené deti a potom ich berieme do náručia, predstavujeme zboru a usmievame sa na ne aj vtedy, keď plačú. Je to radosť.

Ale niekedy krst bol jasnejšie koncom aj začiatkom zároveň. Ľudia, ktorí sa rozhodli stať sa kresťanmi, sa vzdávali mnohých iných vecí. Svojej predchádzajúcej viery a spolu s ňou ďalších vecí, čo pokladali za dôležité. Občas sa museli vzdávať aj ľudí, možno kariéry, občas možno dopredu aj vlastného života (byť kresťanom bol kedysi adrenalínový šport). Krstili sa a boli pochovaní s Kristom. A to v nádeji, že smrť a koniec nie je všetko.

Nezáleží na tom, kto sme. Nezáleží na tom, kto na nás zabudol. (kto nás kdesi pohodil, kto nás opustil, kto sa za nami ani len neobzrel.) A predstavte si, nezáleží ani na tom, aký život sme mali doteraz. Ak sme boli pochovaní s Kristom, už teraz žijeme inak. A aj keď zomrieme, myslím, že to bude v pohode. Lebo my síce budeme mŕtvi, ale Pán Boh povie, počkať počkať…

POZNÁMKY

Viete, že Eliáš prorokoval, že Elizeus dostane dvojnásobok jeho ducha? A aha, po Eliášovom jednom vzkriesení tu máme u Elizea dve.

Čo sa týka identity muža, ktorý bol vzkriesený, Biblia o ňom nehovorí ani slovo. V Midraši a Talmude sa však uvádzajú rôzne vysvetlenia jeho identity. Podľa Pirqe de-Rabbi Eliezera bol ten muž, Šalum, syn Tikvy, jedným z najväčších vo svojej generácii, známy svojimi každodennými charitatívnymi skutkami. Napĺňal mech vodou a sadol si pri vchode do mesta. Vždy, keď prišiel nejaký pocestný, ponúkol mu vodu a osviežil ho. Ako odmenu za tieto charitatívne skutky si zaslúžil, že sa jeho manželka stala prorokyňou. Bola to prorokyňa Hulda, o ktorej sa hovorí nižšie (2 Kráľov 22:14). Keď zomrel, celý Izrael vyšiel, aby ho odprevadil do hrobu. Keď ho hodili do Elizeovho hrobu, ožil a išiel domov. Následne splodil Chanamela, syna Šaluma, Jeremiášovho bratranca, o ktorom sa hovorí v Jeremiášovi 32,7.

Židovské chápanie, ako je vidieť v apokryfnej knihe Sirach, 48,13-14: „Keď zomrel, Elizeovo telo prorokovalo“. 

Martin Chemnitz k tomuto príbehu: 

„Písmo nehovorí, že ten mŕtvy muž bol prinesený k Elizeovmu hrobu s cieľom a zámerom, aby mohol byť privedený späť k životu kontaktom so svojimi kosťami, akoby v tom čase bolo medzi Božím ľudom zvykom utekať k hrobom prorokov alebo svätých, aby hľadali milosť a moc medzi kosťami mŕtvych prostredníctvom sľubov a vzývaní. Text však hovorí, že ten muž bol z neočakávanej núdze uvrhnutý do Elizeovho hrobu, keď ho chceli pochovať, a pretože na nich prišli lupiči, nemal čas urobiť hrob. Preto, aby nepochované telo nebolo vystavené rozmarom nepriateľov, otvorili veko najbližšieho hrobu, ktorým bol Elizeov, a nepoložili doň mŕtveho (lebo na to nemali čas), ale hodili tam telo. Keď spadlo na dno, dotklo sa Elizeových kostí a ožilo…

Ani po tom zázraku nečítame, že by Elizeove kosti boli vytiahnuté z hrobky, pozdvihnuté na vysoké miesto, niesené; neboli vyložené na bozkávanie, dotyk, pohľad na ne; neboli uctievané sviečkami, neboli ozdobené hodvábom, neboli uctievané vzývaním s cieľom získať pomoc, neboli vyhradené na špeciálny kult. Ani nebola ustanovená púť k týmto kostiam s cieľom hľadať tam Božiu milosť a moc; neboli sľubované odpustky; tieto relikvie neboli vkladané na chorých a mŕtvych; ľudia na ne neprisahali; nebola do nich vkladaná viera a nádej atď. V Písme nečítame absolútne nič také o Elizeových relikviách, a to ani po tom mimoriadnom a úžasnom zázraku skrze jeho kosti. Ale kosti prorokov zostali v ich hrobkách alebo hrobkách, ako aj Kristus vyhlasuje (Mt 23,29)“.