Dnes mám teda poriadne rozpoltené pocity! Neviem, ako presne mám začať…ale možno….
Udrel vás niekedy niekto do žalúdka? Aké to bolo? Chcete si to zopakovať?
A povedzte, nie je život o tom, že to, čo je vašou najväčšou silou, je zároveň aj vašou najväčšou slabosťou?

obzerám sa okolo seba, lebo takmer som zabudla…
Pre pripomenutie, kde dnes sme: izraelský národ žije v zasľúbenej krajine, majú dvanásť kmeňov a stále nemajú kráľa. Všetko potrebné totiž riešia sudcovia. Nielen súdne spory, ale pokojne aj vojenské ťaženia. A to sú teda príbehy!
Boh si do úloh sudcov nevyberá tých, ktorých by sme možno čakali.. (teda ja asi nie, ale ja teda nie som ktovieaký príklad typickosti…) Výber je neobvyklý, nečakaný, a o to lepší! Npríklad sme tu už mali jedného ľavorukého, jedného pohanského bastarda (ospravedlňujem sa za výraz) a dokonca jednu ženu! Fakt neviem, čo z toho je väčšie prekvapenie….
Pri posledných dvoch sudcoch sme o nich nemali popísaného veľa. Vieme, že počas ich pôsobenia neprebehli žiadne vojenské ťaženia, skôr by som ich službu prirovnala k upratovaniu neporiadku. A po nich?
Izraelci sa znova zopsuli (predpokladám, že teraz sú všetky psy urazené…) a potom sa len dívali, čo sa to deje! Ale povedzte mi, keď niekto dobrovoľne, z vlastného rozhodnutia a pri všetkých zmysloch odíde od Boha, prečo potom práve Jeho obviňuje z toho, keď sa niečo pokazí? Keď sa aj dejú zlé veci – to nie je tým, že to Pán Boh urobí škodoradostne a naschvál – skôr to znamená, že sa stiahne. Doslova je v Biblii napísané, že ich nechal napospas. V zmysle – nechcete ma? Vaše rozhodnutie! Riešte si život sami! Ale takisto si neste aj tie následky, áno?

rôznorodé metódy škrtenia
Filištínci a Ammónci utláčajú Izraelcov osemnásť rokov. A nejde len o útlak, lebo zovretie je silné z oboch strán a ide priamo o ďalšiu existenciu Izraela. Ammónci dokonca prešli cez Jordán, prirodzenú hranicu, a útočili nie na jeden, ale rovno na tri kmene! Júdovci, Benjaminci, Efrajimci sú pekne v keli.
A Izraelci znova volajú k Hospodinovi: Och, oooch, Bože náš drahý, my vieme, že sme to znova pokašľali, ale prosím, nemôžeš znova niečo urobiť? – Trocha únavné, nie? Koľkokrát to presné bolo predtým? Boh im odpovedá: Ja som vás vytiahol z Egypta, previedol púšťou, ochránil pred všetkými nepriateľmi, a vy ste sa po tom všetkom otočili odo mňa k iným bohom! Máte pocit, že zrazu neviete dýchať? Tak teda choďte a s vašimi prosbami otravujte ich! 

(dobré na tom je, že to ja som unavená, keď si predstavujem, že som na Božom mieste a musím rovnaké veci riešiť stále dookola. ale Boh nie. predstaviť si, že by z nás bol Boh unavený…. to by sme všetci rýchlo skončili. chvála Bohu, že to tak nie je….)

Božia pomoc, to nie je len tak. Nie ako automat, nie ako diaľkové oládanie, ale niečo to od nás chce. Ježiš povedal – nehádžte perly sviniam – a tu sa mi to hodí nesmierne. Veď sa len pozrite! Akože – máme svoje modly a svojich bôžikov, veľmi nás to s nimi baví, ale ked niečo horí, obrátime sa o pomoc k Hospodinovi? A potom zase po starom?! Ani náhodou!
Asi to došlo aj Izraelcom, lebo ked prosili o pomoc Boha v druhom kole, hneď aj niečo urobili. Náboženská očista.
Mimochodom, poznáte to, keď sa stane nejaká katastrofa, niečo zlé, a ľudia hned fňukaju, prečo to Boh dopustil? – Jednoducho! Lebo Boh nejde tam, odkiaľ Ho vyháňame! (okay, ani to nie je pravidlo. ale hádam viete, čo tým chcem povedať. Boh nie je rohožka.) Máme slobodnú vôľu, a jeden z dôsledkov – ak sa pre niečo rozhodneme, nesieme si aj následky.
Izraelci teda odstránili iných bohov, dali do poriadku svoju vieru a hneď potom je v Biblii napísané niečo, čo ma chytilo za srdce: ..A HOSPODIN UŽ NEVLÁDAL HĽADIEŤ NA UTRPENIE IZRAELA. Pozornosť sa presúva k územiu, ktoré sa volá Gileád. Meno, ktoré sa buď vzťahuje k celému Zajordánsku, alebo k časti toho územia, kde sídlili kmene Rúben, Gád a polovica kmeňa Menaše. Vtedy sa obyvatelia aj predstavitelia Gileádu sa dohodli: Kto začne bojovať proti Ammónčanom, bude vodcom obyvateľov Gileádu. A tu sa začína fascinujúci príbeh jedného muža.

inzerát: hľadáme udatného hrdinu. vítaní záujemci s dobrou životnou poistkou 
Ľudia potrebovali vodcu, ktorý sa postaví na ich čelo, bude rozhodovať a viesť ich do boja. Keď sa rozhodujete o niečom takom – o niečom, na čom závisí aj váš život – kladiete nabok osobné sympatie, názory, priateľstvá, a rozhodnete sa len podľa toho, na čom naozaj záleží. Teda samozrejme, ak máte dosť rozumu doplneného pudom sebazáchovy. A to asi starší z Gileádu mali, lebo sa vybrali za Jeftem.
Jefteho otec sa volal Gileád (nie, zhoda mena miesta a tohto muža vôbec nie je náhodná!), v tom by problém nebol. Jeho mama však bola prostitútka, a to nie je nič, čo by ľudia len tak prijali. Samozrejme, ak by neexistovali muži, ktorí chodia k prostitútkam, tak by neexistovali ani tie, ale to by sme museli žiť v spoločnosti, kde sa hriechy mužov a žien posudzujú rovnako. A to nefunguje doteraz.
A tiež ma štve, že si to za oboch rodičov zlizol ich syn. Gileád mal potom deti aj so zákonitou manželkou, a práve tí potom Jefteho vyhnali – teda predpokladám, že doteraz žil s otcom (aspoň niečo), a že otec je mŕtvy, keď synovia hovoria o dedičstve. Jefte si však poradí; býva v krajine Tób a so skupinou podobných vyhnancov prepadáva karavány, robí lúpežné nájazdy a možno – samozrejme, nie zadarmo – poskytujú aj ochranu niektorým izraelským dedinám. Nie, to nie je v poriadku, ale skôr, ako to ofrflete, pripomínam, že niečo podobné robil aj Dávid, keď bol vo vyhnanstve. Áno, Dávid, najznámejší izraelský kráľ.

Keď za Jeftem priši starší z Gileádu, svoje vlastné vyhnanstvo vyčíta aj im, pravdepodobne ich vplyvu. A ich odpoveď? Práve kvôli tomu sme prišli za tebou…. Cítiť tam vedomie chyby? Asi áno, ale rozmýšľam, ak by niektorý so zákonitých Gileádových synov bol schopný, Jefte by zostal vo vyhnanstve. Čo zase až na takú úprimnú ľútosť nevyzerá.

„Sám Hospodin pôjde pred Tebou, bude s Tebou, nedá ti ochabnúť ani ťa neopustí. Neboj sa ani sa neľakaj.“ 5.Mojžišova 31,8

mám predstavu o tom, kto som a čo chcem
Jefte je ochotný, má však podmienku. Zostane ich vodcom aj po skončení bojov, čo znamená, že bude ich sudcom. On si teda o tú funkciu sám požiadal….a nakoniec, rozmýšľam… prečo nie? Kiež by bolo viac mužov, ktorí sú ochotní žiadať o viac zodpovednosti na ich plecia! (viac zodpovednosti. nie viac moci. to si poniektorí stále a stále dookola mýlia.) Starší súhlasia, lebo veď ak vyhrá, tak to znamená, že Hospodin je na jeho strane, bez ohľadu na pôvod. A áno, Hospodin je často na strane tých, na ktorých strane nie je veľa iných….
Celú tú dohodu završuje Jefteho prosba voči Bohu v svätyni. Už nehovorí, už nebojuje len sám za seba. Tak sa teda už nemodlí len sám za seba. Pekne.
A potom – kto by to čakal od muža, čo prepadával karavány – Jefte sa rozhodne diplomaticky jednať s ammónskym kráľom. Ale to nemá zmysel, lebo ak aj niekto vyťahuje argumenty, tak by mal použiť aj logiku, a ammónsky kráľ nemá záujem. Tiež som dlho mala ten tik, debatovať s ľuďmi, ktorí mi klamali do očí a prekrúcali pravdu, ale už ma to prešlo.

pred bojom a po boji
A to, čo sa odohralo ďalej, o tom budem písať… veľmi opatrne. Biblia hovorí, že Duch Hospodinov zostúpil na Jefteho, a ten pred odchodom do boja, zložil sľub. Ak mi naozaj vydáš Ammónčanov do rúk a ja sa vrátim bez ujmy, potom ktokoľvek, kto vyjde z dvier môjho domu v ústrety, bude patriť Hospodinovi ako spaľovaná obeť.
Keď prišlo k boju, Jefte preukázal odvahu a vynaliezavosť a boj naozaj vyhral.
A potom šiel domov.
A potom uvidel, ako mu v ústrety z domu ide jeho dcéra.

udrel vás nekedy niekto do žalúdka? aké to bolo? chceli by ste si to zopakovať?
Dať sľub Bohu pred bojom bolo medzi starovekými národami bežné. To, na čo myslel Jefte, bola určite ľudská obeť, o tom niet pochýb. Zviera by nebolo dosť, lebo v tomto boji šlo o veľké veci. Jefte pravdepodobne myslel otroka..áno, aj otrok je stále človek. Ja viem. 
Jefte nasledoval Hospodina, bol ním požehnaný, ale formovalo ho aj to, že žil medzi pohanmi. A nemôžem prehliadnuť ani to, že zmienka o tom, ako na neho zostúpil Hospodinov Duch a jeho sľub sú veľmi, veľmi blízko seba.
Objavila som jeden rabínsky výklad, ktorý hovorí, že Jefte zasvätil svoju dcéru celoživotnému panenstvu, ale – nikde nie je nepísané, že ženy slúžiace v chráme musia byť panny (Anna bola vdova, ak si spomínate). Alebo že sa jedná o inú obeť, a nerobte prosím z toho krvavú drámu! ale nie. slovo, ktoré je v origináli použité ako obeť, znamená vždy zápalnú obeť! snažiac sa vyhnúť tomu krvavému sa tu hádam sama so sebou, ale nikam som sa nedostala.)
Jefte sa tvrdo choval k sebe, k svojim nepriateľom – to ho formovalo – ako keď sa spýtate na hodnotu jedla bohatých alebo tých, čo žijú na ulici, na hodnotu bezpečia detí, čo sa sťažujú na hlúposti, alebo detí bez rodičov niekde v krajinách Pánu Bohu (alebo nám??) za chrbtom, z ktorých buď vyrastú vojaci, alebo prostitútky. To nikdy nebude tá istá otázka. Preto radšej nepíšem nič, nemám názor, a myslím, že to odporúčam aj vám.
Veci nikdy nie sú čiernobiele. A ani muž, ktorý je ochotný obetovať život svojej dcéry, nemôže byť vnímaný len podľa toho. Len pre pripomenutie, rovnaké rozhodnutie urobil aj Abrahám. A rozdiel medzi Abrahámovým synom a Jefteho dcérou je len ten, že v tom prvom prípade Boh zasiahol a v tom druhom nie.
Prečo? 
To sa prosím nepýtajte mňa. Neviem. Absolútne nemám tušenie. 

„Peruťou svojou prikryje ťa, útočisko nájdeš pod Jeho krídlami.“ Žalm 91,4

aha💔
Neviem, čo napísať k Jeftemu a k jeho rozhodnutiu. A takmer by som skončila bez konca, ak by nebolo jeho dcéry.
Pozrite sa na ňu! Radosť pozerať! Dcéra muža, ktorý bol odstrkovaný kvôli pôvodu, a ona by na neho mohla mať ťažké srdce, ale nič tomu nenaznačuje. Keď sa Jefte vracia z boja, ona mu ide oproti…s bubienkami… radostne… na čele sprievodu… A jej otec sa rozplače a povie jej o svojom sľube.
Bola to náhoda, že práve tá, ktorá sa najviac tešila otcovmu príchodu, na seba týmto privolala smrť? Naozaj nebudem riešiť, prečo to on urobil, nevládzem… ale pozrite sa na ňu!
Jediné dieťa… a vidí, že otcovi je ľúto toho sľubu. Ale ona? – Otec, keď si to sľúbil Bohu, splň tento sľub, veď Boh ti dal víťazstvo. – Asi vidí aj všetky tie životy, ktoré sú zachránené pre budúcnosť vďaka jej otcovi, myslí na všetko to dobré, čo toto víťazstvo zaručilo. Jej reakcia je tak dospelá, tak úžasná, tak nepochopiteľne neuchopiteľne úžasná, že k tomu nemám čo viac povedať…
No nemusíme uvažovať len o ich príbehu… ale o mnohých iných príbehoch… o nespravodlivosti… Pozrite sa na ľudí, ktorí zomierajú… skôr ako by mali. Mohol by ich Boh uzdraviť? Mohol.
Prečo to neurobí? Boh nie je Jefte, aby sa niekoho bál…
Neviem.
Ale ďakujem za každý deň života, ktorý mám dopriaty ja a moji blízki.

Predsa len sú však ľudia, ktorí umierajú skôr, ako by mali.
Chce ich Boh skôr pri sebe?
Na to sa naozaj nepýtajte mňa.

smrteľne dôležitá pomoc
Existuje charitatívna organizácia, ktorá sa volá Plamienok. Pomáha deťom, ktoré umierajú, aby nemuseli odísť v nemocnici, ale mohli byť doma. Ale na všetko treba peniaze… a tiež darcov, ktorí sú ochotní pripustiť, že nie všetko vo svete sa deje podľa ich predstáv.
To, že to pripustíte, neznamená, že podporíte smrť ako niečo zlé, lebo nie, v nemocnici už niektorým pacientom pomôcť nemôžu. A ani to neznamená, že si podobné veci vtiahnete do života; to je poverčivosť ale nie viera.
Prosím, v ich mene – pomôžte všetkým tým, pre ktorých už veľa vecí na svete nezostalo! (možno práve to bude pre niektorých spôsob, ako sa vyrovnať s podobnými odchodmi ľudí…vidím okolo seba, že občas tie najhoršie rany na duši pomáhajú uzdravovať nečakané veci.)
Pomôcť niekomu s pokojným umieraním je požehnanie. Pre nich aj pre vás.

Jefte bol naozaj ťažké a zaujímavé písanie. Na jednej strane nesmierne sympatický, pre ľudí, ktorí sú ostatnými vytláčaní na okraj, mám veľa súcitu. A pre tých, ktorí sa nevzdávajú a nedajú pritlačiť k zemi, mám špeciálnu slabosť. Na druhej strane, pochopiť niečo, čo sa zjavne pochopiť nedá, len akceptovať… ak vôbec? Takže áno, Jefte bol špeciálny. A kvôli knihe a jemu samému som sa mu venovala ešte viac. V Atlase sa jeho kapitola začína veľmi výstižou Magdaléninou ilustráciou. Vidíte ju a viete, že tam viac netreba povedať.