Bolo to v čase, keď sa vyvolený národ stále hľadal. Také chvíle poznáme aj my, do nášho života príde niečo, čo nám ho poriadne poprehadzuje. Vezme nám starú identitu a ponúkne novú. A my sa potom pýtame, kto vlastne som? 

Bolo to na mieste, ktoré zvyčajne spájame s mužmi. Zvlášť čím ďalej do histórie ideme, ženy tam čakáme stále menej alebo vôbec. A aj tak tam boli. Nevieme presne, aká bola ich úloha. Ich súčasníkom to bolo jasné, ale pre nás to pochopenie (asi takmer doslova) zavial piesok a prach. 

O týchto ženách hovoria dva texty. Ten druhý, trocha mladší, len v istej súvislosti spomína, že tam boli. Ten prvý, starší, nám povie viac.  

nemôžem žiť bez nádeje

Keď vyvolený národ vyšiel z Egypta a putoval po púšti, nezažíval len divy a zázraky . Väčšia časť z toho bola úmorná, jednotvárna a únavná drina. Putovanie po púšti znie romanticky asi len tomu, kto to nezažil. Keď pravidelne máte v ústach piesok alebo sucho, viete si predstaviť aj príjemnejšie veci. A keď ste síce zažili neuveriteľné veci (keď si to rozprávate pred spaním, ani vy sami sebe nemôžete uveriť), ale kto je ten Boh, ktorý sa rozhodol vybrať si práve vás? Všetko a všetkých, čo ste mali, ste vsadili na jednu kartu. 

Vtedy ten Boh cez Mojžiša dal pokyny na vybudovanie a zariadenie svätostánku. Slovo svätostánok občas používame aj my, ale stále tak nejak… obrazne, poeticky… no niekedy to nebol kostol ani žiadna iná svätá budova. Bol to doslova stan. A ak dovolíte, ja budem používať iný výraz, ktorý sa na toto miesto používa. Stan stretávania. Lebo presne o to išlo. Do toho stanu síce nevstupovali všetci, ale bol tu na to, aby si všetci ľudia aj v tej občas príliš prízemnej existencii uvedomili prítomnosť niečoho, čo presahuje ich chápanie a poznanie; niečoho, čo je väčšie ako čas a priestor a určite ich životy. Alebo inak povedané, aby aj oni stretli Boha. 

A ten stan bolo treba zariadiť. V knihe Exodus, druhej knihe Biblie, je zachovaný opis toho, ako to má vyzerať. Bolo myslené na veľa vecí, nielen praktických, ale aj takých, ktoré tam budú len pre svoju krásu. Má to byť miesto, kde sa nebo stretáva so zemou. 

Ten opis je dlhý, zaberá viac ako pár kapitol, a ľahko sa v ňom stratí jeden verš.

Konkrétne tento: Urobil aj umývadlo z bronzu, aj jeho podstavec z bronzu, zo zrkadiel žien, ktoré konali službu pri vchode do svätostánku.

nemôžem žiť bez otázok

Takže pri vchode do stanu stretávania boli nejaké ženy a mali nejakú službu. Nevieme presne, čo. Nie sú spomenuté ani v predchádzajúcom zozname materiálu darovaného na zariadenie. Ďalší verš, ktorý ich spomína, je z časov, keď vyvolený ľud už dorazil do cieľa. Už sú v zasľúbenej krajine, svätyňa je na mieste, ktoré sa volá Šiloh. (choďte tam, keď budete môcť. je to miesto ako žiadne iné. ak budete mať šťastie, možno sa stretnete s potomkami tých, ktorí tam v nedávnej minulosti robil archeologický prieskum a možno aj vy z tých príbehov budete mať také dobré zimomriavky.) 

Na tomto mieste je stále stan stretávania a stále tam sú ženy so svojou službou. Sloveso tam použité sa často spája s vojenskými zoskupeniami, vojakmi, vojskami alebo rotami; ale môže sa vzťahovať aj na vykonávanie kultových úloh. Teda znova úlohy, ktoré máme tradične spojené s mužmi. Zdá sa však, že výnimky sa našli. (ako inak. Debore sa niekde v nebi asi musí často čkať.) 

Vieme, že v staroveku boli vo viacerých národoch Blízkeho východu ženy, ktoré mávali nejaké úlohy v ich chrámoch, žiadne prekvapenie to teda pre nich v tej dobe asi nebolo. Niektoré tie ženy slúžili ako strážkyne svätých objektov, dokonca spolu s nimi šli do bojov. Iné možno práve zrkadlami odháňali zlé sily, ale čo presne sa týka týchto žien v Biblii, to úplne jasné stále nie je. 

Teda síce nevieme, čo presne tieto ženy robili, tušíme však, že to bolo dôležité. A ich zrkadlá boli použité na umývadlo, v ktorom sa umývali kňazi, keď vstupovali do stanu stretávania, aby nezomreli. (uhm. byť kňazom vtedy nebolo len tak. mrzí ma, že medzi nimi neboli ženy a ony nenastavovali životy? kdeže. keď to porovnáte s rizikom pôrodu, myslím, že presne tak to malo byť. takto to bolo vyrovnané. sväté a vzácne veci nikdy neprichádzajú len tak, zadarmo.)

Vieme viac o zrkadlách? Och ani náhodou! Kým tieto ženy sú spomínané v dvoch veršoch, zrkadlo len v jednom. (myslím na Starú Zmluvu, napísanú v hebrejčine, lebo Nová Zmluva, mladšia časť Biblie bola písaná už v inom jazyku.)

Ale vieme si pomôcť archeológiou. Zrkadlá v tom čase boli vyrobené z medi, bronzu alebo mosadze, mali mierne vypuklý tvar a boli značne vyleštené, aby odrážali ľudskú tvár. Neskôr sa zrkadlá stali symbolom žien a ženskosti, symbol ♀️ pripomína práve zrkadlo.

návod na (osobné) použitie

Čo však s týmto textom? Bola to lekcia z histórie? Informácia, ktorá vlastne nič nepovie? A tým to skončilo? 

Nie tak rýchlo.  

Pri starozmluvných textoch mám rada rabínske výklady. Niežeby som s nimi stále súhlasila, občas sa s nimi hádam celkom intenzívne. Ale na rozdiel od ľudí, čo poriadne nič nevedia a vykrikujú samé plytké sprostosti, pri rabínoch aspoň mám voči čomu protestovať. Boli to ľudia, ktorí mali svoje texty prečítané odpredu aj odzadu. v Origináli. S materským mliekom pili informácie o tom všetkom, o čom neskôr písali. Preto keď oni niečo povedia, moja hlava musí pracovať, aby som si s nimi dovolila nesúhlasiť. Alebo byť proste prekvapená, čo tam videli, lebo mne to ušlo. A občas sa stane, že úplne kapitulujem a nezostáva mi nič iné, ako s nimi súhlasiť. 

(mimochodom, vy by ste občas mohli skúsiť to isté. začnite s tým, že sa budete hádať so mnou.)

nemôžem žiť bez márnosti! 

V 12.storočí Ezra písal, že tie ženy, ktoré začali slúžiť v Stane stretávania, už tie zrkadlá nepotrebovali. Pre Ezru bol asketický život nadovšetko a venovanie sa Bohu a venovanie sa sebe (rozumej – pozeranie sa do zrkadla) sa navzájom vylučovalo. Svoju márnivosť tieto ženy prekonali vďaka službe Bohu a pre to pre ne už zrkadlá boli zbytočné. 

Hm. O márnosti alebo márnivosti sa intenzívne hovorí v knihe Kazateľ, ale tieto texty sú “notoricky náročné na preklad”. Ezra to videl po svojom, ale márnosť, myslím, že s ním nesúhlasím. Lebo asketický život – a to ani podľa knihy Kazateľ – nie je všetko. 

 O storočie skôr napísal komentár k tomuto textu Rashi. Ten uvádza, že Mojžiš váhal, či tieto dary prijať, keďže podľa neho tie zrkadlá podporovali márnivosť tých žien, ale Ten, ktorý je Svätý, nech je požehnané Jeho meno, mu povedal: prijmi ich, lebo tieto sú mi drahšie, ako všetky ostatné dary. 

A my môžeme rozmýšľať. Čo? Bohu sú vzácne ženské zrkadlá? Čo tým tento rabín chce povedať?  Nemá Pán Boh lepšie veci, pri ktorých by mohol povedať, že mu to je drahšie? Rashi hovorí, že keď ešte bol tento národ v Egypte a keď ich manželia boli unavení otrockou prácou, tieto ženy používali zrkadlá na to, aby ich muži zabudli na všetko náročné…a aby sa stali matkami mnohých potomkov. 

Áno, tu sa hovorí presne o tom, čo bolo medzi tým. 

Ženská krása a zvodnosť je dôležitá.  Je podstatné a vzácne v Božích očiach, aby ženy boli zvodné a krásne, aby boli pre potešenia očí svojich mužov. Stavím sa, že túto vetu nepočujete v kostoloch často. Muži a ženy sú v tomto iní – a vieme, že krása žien potešuje, inšpiruje… dáva im chuť žiť a aj nádej v lepšie veci. Teda, Biblia vie a tak som aj z opačného brehu počula. 

Takže ženská krása, pôvab a zbožnosť slúžili na podporenie pokoja medzi mužom a ženou. Pokoja, tak hovorí tento rabín. Podľa Rashiho boli tieto zrkadlá nevyhnutné pre prežitie židovského národa.

bez čoho nechce žiť Boh? 

Ako som už povedala, bolo to v čase, keď sa vyvolený národ stále hľadal. Síce pár neuveriteľných vecí zažili, ale púšť človeku pripomenie, aký je malý. A že tu nie je natrvalo. Majú však Boha, ktorý im ukazuje, čo sa s tým dá urobiť. A začína mužmi, presnejšie predstaviteľmi mužov, ktorí s Ním hovoria – s kňazmi. Čo majú kňazi – skôr ako vojdú do stanu stretávania – urobiť? Umyť sa v umývadle vyrobenom zo zrkadiel žien. Aby si pripomenuli, že život je síce pominuteľný a krehký, ale stále sú tu krásne veci, ktoré vôbec nie sú plytké, práve naopak. Možnože môžeme odvážne povedať, aj krása žien privádza mužov bližšie k Bohu. Krása v ich slovách, povzbudeniach a pohľadoch. Krása ženy, ktorá v mužovi vidí to Božie a výnimočné. Ak si to vezmeme od začiatku do konca – bez toho žiaden muž žiť nevie.

Boh nechce žiť bez nás. Bez toho, akí sme – nielen na povrchu, ale v hĺbke našich bytostí. Ľudia, ktorí majú pochybnosti, neistoty a stále nejaké otázky. Ale sme aj ľuďmi, ktorí majú nádej – nádej, že v nás niekto vidí niečo z toho výnimočného a vzácneho, čo do nás vložil Boh. Nádej, že my sami – už len svojou existenciou – niekoho potešíme tak veľmi, že znova bude mať chuť žiť.

POZNÁMKY

Základný text pre tento blog je Exodus (alebo 2.Mojžišova) 38,8 a ja som ho citovala z evanjelického prekladu, lebo ten má podstatne krajší slovosled ako ostatné. 

Exodus 25 – zoznam toho, čo bolo darované na zariadenie stanu stretávania

Exodus 30,18 – skorší text o bronzovom umývadle 

Sloveso „slúžiť“ alebo „vykonávať úlohy“  sa často spája s vojenskými zoskupeniami, „vojakmi, vojskami alebo rotami“ (ako v Numeri 2,4, 6 a 10), ale môže sa vzťahovať aj na vykonávanie kultových úloh (ako v Numeri 4,23, 34, 39, 43 a 8,24-25). 

♀ poznáme v súvislosti s planétou Venušou – čo nie len len názov planéty, ale aj meno bohyne z rímskeho panteónu. V tom predchádzajúcom, gréckom, sa bohyňa volala Afrodita a bola to okrem iného bohyňa krásy.