Pamätáte si ten príbeh, ako chcel Abrahám obetovať Izáka? Boh ho v poslednej chvíli zastavil…a potom mu pre jeho poslušnosť sľúbil, že ho požehná. Tvojho potomstva bude ako hviezd na nebi a piesku na morskom brehu, povedal. 

A po týchto dramatických udalostiach prichádza pár veršov, ktoré takmer nikoho príliš nezaujímajú. Sú plné mien, čo sa ťažko vyslovujú a hlavne, ani si ich nepamätáme, lebo nám prídu ako informácie, ktoré sú na zmluvách malými písmenami a  kto by už tie čítal! 

Ale viete, že práve tieto veci sú najdôležitejšie, že? 

Abrahámovi oznámili, že jeho bratovi Náchorovi manželka Milka porodila osem synov a jeho vedľajšia žena, Reuma, ďalších štyroch. Áno, synovia, to poznáme, okolo nich sa stále všetko točí. Ale popri tom je v Biblii zaznamenaná aj ďalšia informácia: Náchorov syn Betuel má dcéru. A tá sa volá Rebeka. 

Pamätáte sa, ako chcel Abrahám obetovať Izáka? No … zdá sa, že jeho otcovstvo má aj iné, trocha viac súcitné podoby. Keď zomrie Sára, jeho manželka, Abrahám za ňou smúti, ale zároveň si uvedomuje, že strata mamy musí ovplyvniť syna. Abrahám sa rozhodne, že Izák potrebuje manželku, ale odkiaľ? Nevie prekusiť predstavu, žeby sa jeho syn oženil s jednou z miestnych žien. Pošle svojho sluhu Eliezera na sever, do krajiny svojej rodiny, aby tam jeho synovi našiel ženu.  

váha výberu na celý život

Rozprávanie o tom, čo bude nasledovať, je najdlhšie samostatné rozprávanie venované výberu manželky v Biblii. Je to obsažný príbeh hoden rozobrania, ale nielen to. Práve v súvislosti s významom Rebekinho mena si myslím, že tu nie je náhodou. 

Eliezer došiel na miesto určenia v podvečer a on a jeho desať tiav sa usadili pri studni. Vedel, že tam  ženy z mesta chodievajú čerpať vodu a modlil sa o Božie vedenie. Nie tak obrazne, v duchu, Bože, daj mi múdrosť, ja rozhodnem, ale doslova: keď poprosím o vodu pre seba, tá mladá žena sa dobrovoľve a sama od seba ponúkne napojiť aj moje ťavy. Zdá sa, že Eliezer nechce rozhodovať o ničom, ale pri tom prvom kroku je predsa on. Oslovuje mladú ženu, ktorá je na pohľad krásna (krása leží v očiach toho, kto sa díva) a poprosí o vodu ju. Rebeka, Betúelova dcéra a Náchorova vnučka ponúkne vodu aj jeho ťavám a Eliezer vie, že našiel, čo hľadal. 

pohostinnosť alebo ako nebyť ignorantskou mrchou 

Krása ako keby bola Rebeke aj iným ženám vyčítaná, alebo aspoň sa vníma, že to nie je dôležitá hodnota. Mám však na to opačný názor, lebo našu krásu netvorí len to, ako vyzeráme, ale aj to, čo z nás žiari, ako pristupujeme ku svetu a ako sa ľudia cítia v našej prítomnosti. A súčasťou Rebekinej krásy je aj jej pohostinnosť.. a jej fyzická sila a ochota sa namáhať. Existujú prepočty, koľko vody treba na to, aby ste napojili desať smädných tiav, a to nebolo len troška vody. Ochota namáhať sa pre niekoho, koho vidíte prvý raz v živote, ochota urobiť viac, ako vás prosia, aj to je pohostinnosť. Schopnosť pre niekoho vytvoriť pocit, že nie je v cudzine, ale doma. 

Okrem Rebeky je v rozprávaniach patriarchov pohostinný ešte niekto – a to Abrahám, jej budúci svokor. Keď Abrahám sedel pri vchode do svojho stanu pri Mamreho duboch, za najväčšej páľavy dňa sa mu zjavil Hospodin. Pozrel sa a neďaleko seba videl stáť troch mužov. … Je to jeden z mojich obľúbených príbehov, je radosť čítať, ako Abrahám pozýva a ponúka, stará sa o jedlo a ľudí, ktorí k nemu prišli, víta, ako keby prišli domov. Keď toto zažívate, to je krásne. 

Rebeka ten pocit privítania stvorila pre Eliezera. Ten potom vytiahne dva zlaté náramky a krúžok do nosa…a potom sa veci jednoducho dejú. Končia tým, že Rebeka, po porade so svojou mamou a bratom urobí svoje samostatné rozhodnutie. Rozhodne sa spojiť život s niekým, koho v živote nevidela. 

Pamätáte sa, ako som začala s Abrahámom a teraz ho spomínam znova? Občas sa stane, že výrazní otcovia vychovajú…málo výrazných synov. Mám pochybnosti o tom, akým manželom bol Izák. Lebo Rebeka viackrát nekonala ako milovaná manželka. Občas si myslím, že Rebeka hľadala muža a on mamu. Rebeka bola tá, ktorá mladšieho, svojho obľúbeného syna presadila na úkor prvorodeného a tak doslova zmenila dejiny. 

význam mena

Z Rebekinho života som vybrala časti, o ktorých si myslím, že súvisia s jej menom. 

Jeho základom je sloveso רבק (rbq), ktoré znamená pevne priviazať. Priamo v Biblii  sa nepoužíva; zdá sa, že takéto sloveso v žiadnom príbehu nebolo potrebné. No vieme, že príbuzné jazyky toto sloveso majú, jazykovedci teda predpokladajú, že kedysi existovalo. Jedným dôkazom je práve meno Rebeka. 

Ďalším istým dôkazom, že toto sloveso (pevne priviazať) kedysi existovalo, je ďalšie podstatné meno, מרבק (marbeq). Je to miesto, kde bývajú domáce zvieratá a v slovenčine ho prekladáme stajňu, chliev alebo maštaľ. 

Píšuc to, pozerám na ovce v susedovej záhrade. Uvedomujem si, ako sme ďaleko od tohto spôsobu života – preto, aby sme prežili, starať sa o pôdu a o zvieratá žijúce z nej. Na jednej strane oceňujem, že nemusím od rána do tmy pracovať na poli, aby som si zabezpečila jedlo na zimu. Na druhej strane, keď sme sa odpojili od tohto života, od rytmu západov a východv slnka a ročných období, nestratili sme niečo, čo si možno neuvedomujeme? 

nevyhnutnosť 

V biblických časoch bolo miesto pre hospodárske zvieratá nevyhnutnosťou. Rodine bolo treba miesto, kde jedli a spali oni a kde mali miesto zvieratá. My šťastnejší si to možno pamätáme z detstva alebo potom z menej šťastného rozprávania, ako pradedovi nasilu vzali kone, lebo bola vojna a potom kravy na družstvo. Keď sa na to pozerám z pohľadu Biblie, rozumiem ešte viac, ako kruté to bolo, lebo zvieratá boli súčasťou rodiny. Ak boli kuchyne srdce domácnosti, stajne plné dobytka boli ich pľúcami a svalmi. 

Preto keď sa meno Rebeka spája s takýmto miestom, ohŕňať nos nie je namieste. Tieto miesta boli spomínané aj symbolicky, napríklad bohatstvo kráľa Šalamúna bolo vyjadrené aj počtom stajní, ktoré vlastnil. Plné maštale boli výrazom požehnania. Nielen polia, nielen úroda, ale aj dobytok. Košiare, maštale a stajne. A keď prorok Malachiáš píše o požehnaní, píše, vám však, ktorí sa bojíte môjho mena, vyjde slnko spravodlivosti a zdravie bude v jeho lúčoch, potom vyjdete a budete poskakovať ako teľce vypustené zo stajne. To nie je obraz splašených zvierat, ale takých, ktoré sú spokojné, nasýtené a plné radosti. 

A samozrejme je tu ešte jedna zmienka. Nevieme, či šlo o maštaľ alebo miestnosť pre dobytok bola súčasťou domu, no vieme, že tam boli jasle. Teda kŕmidlo pre domáce zvieratá. A tam po pôrode k spánku uložila svoje dieťa jedna mladá žena. Nebola síce doma, keď rodila, ale mala bezpečie, teplo a pokoj. Lebo miesta, kde boli domáce zvieratá, presne také boli. Narodenie jej Syna si pripomíname každé Vianoce a ak by sme si pamätali, aké dôležité domáce zvieratá boli, možno by sme nehovorili o tom mieste s takou neúctou. A nevymýšľali si rozprávky, ako bola odstrčená neviem kam.

A áno, aj toto má Rebeka v mene. Lebo tieto biblické mená nemajú len jeden význam, kdeže, ony sú ako knižnica.

slobodne sa pripútať  

Ako už bolo povedané, meno Rebeka pochádza zo slovesa pevne priviazať. Ako súvisia stajne s pripútaním? Zvieratá v nich sa priväzovali pre ich vlastnú ochranu a zabezpečenie. Rozmýšľam, že ľudia, priväzujúc zvieratá pravidelne, asi v tom videli súvislosti aj v ich vlastných životoch. A tak stajne, pripútavanie a meno Rebeka spojili s požehnaním. 

Aj my ľudia žijeme svoje životy priviazaní k niekomu, s niektorými väzbami sa rodíme a iné si vyberáme. Tuším, že to neznie príliš slobodne, ale pozrite sa na to z pohľadu ľudí, ktorí k tomu spôsobu života mali bližšie! Priviazať sa k niekomu, byť spojený s niekým ďalším znamená aj mať viac bezpečia; zdroje, ktoré by som nemala, ak by som bola sama. 

Aj zvieratá žijú v skupinách. V stádach, kŕdľoch alebo v svorkách. Vedia, že takto je to múdrejšie, pokojnejšie a bezpečnejšie. Pointa nie je chcieť byť nezávislý na všetkých a žiť v ilúzii svojej slobody. Pointa je robiť dobré voľby. 

Všetci sa k niekomu pripútavame. Nielen preto, že iní ľudia robia niečo pre nás, ale aj preto, lebo my chceme niečo urobiť pre nich. Tak ako Rebeka pri studni, na potrebný čas pripútala svoju silu, svoju vytrvalosť a ochotu k cudziemu mužovi, ktorý to uvítal. Pripútať sa znamená aj ochotu chcieť byť požehnaním. Chcieť sa rozdať, pomôcť tam, kde to ten druhý človek nezvláda alebo možno by zvládal, ale uvíta to ako prejav lásky, a potom možno mať nádej, že on to urobí pre nás. 

Rebeka potom svoj život pripútala k mužovi, ktorého nepoznala. Chcelo to odvahu a rozhodnosť a ja ju za to stále obdivujem. Možno Izák nebol dokonalý manžel, ale na druhej strane, bol jediný z patriarchov, ktorý nemal vedľajšiu ženu a bol jediný, ktorý spolu s Rebekou mali dvojčatá. Myslím si, že tu bola odmenená aj Rebekina odvaha pripútať sa k niekomu a k niečomu, čo nepoznala. 

chcem ešte povedať…

Meno Rebeka doslova znamená aj zviazaná, ale konkrétnejšie a asi aj láskavejšie zabezpečená. Preto sa jej meno niekde prekladá aj ako lano so slučkou. V tomto mene sa skrýva predstava, že jednotlivcov spája niečo vyššie alebo múdrejšie ako oni. A táto veta je tak krásna, že ju zopakujem.  V Rebekinom mene sa skrýva predstava, že jednotlivcov spája niečo vyššie alebo múdrejšie ako oni.

Rebeka bola požehnaním pre Abrahámovho syna a cez jej odvahu sa stala súčasťou príbehu, ktorý prežil doteraz. V každej jednej chvíli mohla povedať nie, mohla sa otočiť na päte a žiť si vlastný život. No vďaka tomu, že to neurobila, si pamätáme jej meno. A to aj teraz, keď jeho presný pôvod už zavial piesok. No meno Rebeka a jeho nositeľky stále máme medzi sebou. 

A Rebeka s jej menom sa nielenže stala súčasťou rodokmeňa Ježiša Krista, ale symbolicky bola aj pri Jeho narodení. Jej prítomnosť bola v mieste, kde Jeho mama našla pokoj a bezpečie. Možno nám to príde ako veľmi vzdialená skúsenosť, no náš jazyk je iný, nám je ťažšie tie súvislosti vidieť. No oni? Trúfam si povedať, že oni, v tú noc v Betleheme, to vedeli.

POZNÁMKY

Pri hrabaní sa v komentároch a exegézach som objavila aj snahy vysvetliť Rebekino meno v zmysle – pripútať krásou a podobne – ale nie. Ono to síce znie pekne a asi aj celkom zvodne, ale nie. Nie je tu žiaden dôvod, žiaden verš, žiaden podklad, žiadna súvislosť vysvetľovať toto meno takto. 

Krátka diskusia medzi Abrahámom a Eliezerom odhalí, že ženy v tých časoch neboli také bezmocné, ako niektorí ľudia dnes tvrdia. Keď Eliezer navrhne, že žena s ním možno nebude chcieť ísť, Abrahám odpovie len to, aby tam Izáka nebral. Stále som tú možnosť, žeby žena mohla povedať nie, preskočila.
Asi som vždy predpokladala, že čím dávnejšie, tým mali ženy menej slobody, a čím bližšie k našej dobe, tým to bolo lepšie. V poslednom čase to prehodnocujem, mýlila som sa a viackrát som nebola dostatočne presná, keď som o tom hovorila- Lebo manželky patriarchov mali viac slobody ako mnohé rímske ženy v dobe apoštola Pavla. Keď bude čas, ešte sa k tomu vrátim. 

Zo stránky jazykovej poradne:  Aký je rozdiel medzi maštaľou a chlievom?  Podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka chliev  je “menšia hospodárska stavba obyčajne pre ošípané” a maštaľ je “stavisko pre rožný statok a kone”. Synonymné k slovu maštaľ je slovo stajňa.  V Synonymickom slovníku slovenčiny je slovo maštaľ (stajňa) vysvetlené ako “miestnosť alebo budova pre hospodárske zvieratá”. Podľa historicky doložených dokladov v Historickom slovníku slovenského jazyka chliev bol “stavanie pre ošípané i pre iné  domáce zvieratá” (napr.kozy, husi, teľce) a maštaľ pre rožný statok, kone, bravy, ovce”.   — to preto, aby sme si v tom upratali (a možno zistili, že niekedy nevieme rozlíšiť medzi jednoduchou maštaľou a dôstojnejšími stajňami, o zvyšku nehovoriac. tiež pripomenutie, že ak to niekde znie ako chliev, určite v tom nechovali prasiatka, lebo tie sa jednoducho nejedli. 

1Kr 5,6: Šalamún mal stajne pre štyridsaťtisíc koní do svojich vozov a dvanásťtisíc jazdcov. 

Abakuk 3,17-18: Aj keby figovník nevypučal a vinič nezarodil, hoci by oliva vyschla a na poliach sa nič neurodilo; aj keby z košiara zmizlo stádo a v maštali by nebol dobytok,  ja sa však budem radovať v Hospodinovi a jasať v Bohu mojej spásy.

Malachiáš 3,20: Vám však, ktorí sa bojíte môjho mena, vyjde slnko spravodlivosti a zdravie bude v jeho lúčoch, potom vyjdete a budete poskakovať ako teľce vypustené zo stajne.

A ak ste dočítali až tu, ešte niečo, a to k Eliezerovmu (Abrahámovmu) daru pre Rebeku, prsteňu do nosa. Písala som o tom na svojom Instagrame, nie ako blog ale ako poznámku k čomusi, čo som niekde našla a zostal mi nad tým rozum stáť.. veď čítajte:

jeden večer, neďaleko miesta, kde bývala, zbadala Rebeka pri studni cudzinca. na to, aby ste sa zo studne napili, ste potrebovali niečo, čím tú vodu vytiahnuť. a on evidentne nemal nič. Rebeka bez váhania najpr dala vodu jemu, a potom všetkým jeho ťavám. 
ten cudzinec bol zhodou okolností Abrahámov sluha, ktorý hľadal manželku pre jeho syna. a keď pozoroval Rebeku pri vyťahovaní vody zo studne (čo asi trvalo dosť dlho a tiež to od nej chcelo nejaké tie svaly…), cudzinec dospel k názoru, že našiel, čo hľadal. keď jeho ťavy dopili, vytiahol zlatý krúžok do nosa, dva zlaté náramky a dal ich Rebeke. 
stredovekí prekladači Biblie boli pri tomto verši možno zmätení, lebo asi v živote nestretli ženu, čo by mala prsteň na nose. ale hebrejčina je v tom úplne jednoznačná. neboli to náušnice. (z našich prekladov všetky, až na ten katolícky, spomínajú nos.) 
dnes by sme takýto prsteň nazvali piercing a ak si dáte do vyhľadávača toto slovo spolu s otázkou, či je s tým Biblia okay, nájdete veľa, fakt veľa bludu. ako napríklad žena, ktorá má sama náušnice a evidentne napichanú pusu – ale aj tak si myslí, že piercingy majú čarodejnice. alebo muž, ktorý vyzerá, žeby so svojimi svalmi mal problém napojiť aj len jednu ťavu. 
nie celkom rozumiem tomu, prečo z takýchto vecí robíme existenčné záležitosti. niektoré kultúry jednoducho nosili iné šperky, inak upravené vlasy, iné oblečenie ako my. (a to ani nezačnem o tom, ako mal Ježiš bradi a nahladko sa holili len Rimania..) 
V Ezechielovi 16,12 je prsteň do nosa spomínaný spolu s náušnicami a korunou. je to súčasť prejavov Božej lásky a tá celá kapitola je krásna. možno trocha… priama v niektorých veciach a chápem, že si ju asi nevypočujete v kostole, ale je krásna. a pointa je, nejde o to, o čo si niektorí myslia, čo ide. kresťania majú svetu preukazovať lásku…a nie pohoršenie, keď vidia niečo, čo sa im nepáči.
mimochodom, môj nos prepichnutý nebol. (ale zato uši…) a ďalšie mimochodom, poznáte tie zobrazenia Ježiša na kríži so slovami „body piercing saved my life“? lebo presne o to tu ide.