Prečo? Ak sa teda pýtate na tému, názov a všetko… Lebo mám rada sviatok Poďakovania za úrody zeme. Páči sa mi, keď je ovocie a zelenina na oltári; tam, kde sa zvyčajne kladie len Biblia, Spevník a dary Večere Pánovej. Keď pri tom všetkom vidím slávnostne položené zemiaky, jablká a mrkvu, zdá sa mi byť Boh bližší k bežnému životu. A potom, v jednom z mojich bývalých kostolov bolo zvykom, že si každý pri východe z kostola vzal domov aspoň kúsok z tej neobvyklej výzdoby. Milé a symbolické. Ale zistila som, že keď to opisujem ľuďom, niektorí z nich na mňa pozerajú trocha ako na cvoka.
Mám priateľov, ktorí sa nevedia postarať ani o kvetinku v kvetináči, zemiaky kupujú už nakrájané a keď sú v lese, najradšej by nechali vyrúbať pár stromov, aby mali lepší výhľad. Nie, nesúdim. Teraz sa na tom už len smejem. Lebo niekedy, vo chvíľach silného osvietenia (haha) rozumiem, že nie je úplne jednoduché vidieť súvislosti. Pre niekoho, pre koho je najväčšia džungľa burina na záhone v mestskom parku, je ťažké prísť do obchodu a za potravinami vidieť ich pôvod.
Ale ani my dedinčania na tom nie sme lepšie. Hoci možno niektorým z nás vonia mokrá pôda a chutí čerstvo nadojené mlieko…. od čias prvého roľníka narodeného na tejto zemi mám pocit, že aj nám niečo uniká. Áno, roľníkom sa stal prvý muž, prvorodený syn prvých ľudí, kým jeho mladší brat bol len pastierom. Ale ani to nie je dôvod na sebavedomie a nadradenosť. Prečo? Lebo ten prvorodený syn sa volal Kain.
Jasné, že nemôžeme žiť všetci na dedine. Ani mať vlastnú záhradku.
Ale som úplne vážne presvedčená, že úcta k pôde a k tomu, čo nám dáva, by mala byť vlastná všetkým. Ak by to tak bolo, potom by možno na Slovensku bolo menej vymytých mozgov, čo klčujú vinice, ničia lesy a stavajú na úrodnej pôde. Ak by sa títo ľudia mali v nebi nasýtiť tým, čo na ich pôde vyrástlo, predpokladám, žeby boli hladní celú večnosť.
A samozrejme, pre mnoho iných dôvodov.
Ak teda chcete… mám pár návrhov. Mali by ste zvážiť, že…

…modré nebo nie je vždy top
To, že je pekne a slnečno, nie je vždy dobre. Svoju chvíľu hnevu som si prežila, keď po vyše dvoch mesiacoch, ako u nás nespadla ani kvapka, som počula jednu televíznu rosničku vytešovať sa z krásneho počasia! (len tak medzi rečou, zvážili rosničky – teraz myslím živočíšny druh – podať hromadnú žalobu za zneužívanie ich dobrého mena?) Ako hovorí jedno arabské príslovie, ak je v kuse slnečno, stvorí to jedine púšť.
Navrhujem, použime jednoduchú logiku! Štyri ročné obdobia nie je len druh pizze alebo názov Vivaldiho skladby, ale niečo, čo má v tomto podnebnom pásme význam. Leto sa strieda so zimou, aby si pôda oddýchla, prší, sneží, mrzne, zvieratá majú zimný spánok… vnímajte súvislosti. Všetci sme sa to učili v škole na prírodovede. Zmena je dobrá vec. A dážď po slnečných dňoch je úplne top! A ak som vás aj tak nepresvedčila, dobre. Krajina s najmenším počtom daždivých dní na svete sa volá Namíbia. Pri pobreží púšť Namib, na východe púšť Kalahari. Dúfam, že vám chutí piesok. Ja viac ľúbim paradajky.

…. nie ste Maruška, aby ste zháňali čerstvé jahody v zime
Jasné, teraz keď vstúpite do potravín, ako keby ročné obdobia ani obmedzenia miesta vôbec neexistovali. Môžete si kúpiť prakticky čokoľvek – naše sezónne ovocie mimo sezóny alebo čosi, čo ešte predvčerom rástlo kdesi v subtrópoch. Je to luxus? No neviem.
Viac odporúčam nakupovanie a varenie zo sezónnych potravín. Ako som si všimla na blogoch o varení, tak to je ešte aj cool. Ale hlavne – má to logiku. Môžete žiť v meste, a nemusíte byť odtrhnutí od toho, čo sa deje mimo vás, v pôde. Na jar je úžasné jesť redkvičky, v jeseni tekvice a slivky, a v zime cesnak a kyslú kapustu. A v lete pestovať ovocno – zeleninové obžerstvo. Napríklad.
Viete, aké to je, keď položíte ruku alebo pritlačíte ucho na telo niekoho iného a počujete jeho pulz? Sezónne varenie je pre mňa podobná vec. Ako hovorí Kazateľ, všetko má svoj čas a každé počínanie pod nebom má svoje miesto. Je čas na čerstvé uhorky aj na tie zavárané, je čas na hrušky aj čas na hruškovicu 😉
A tiež, prosím, rozmýšľajte, odkiaľ pochádza jedlo, čo kupujete. Stačí si na mape nájsť tie konkrétne krajiny a celkom pokojne vám môže zabehnúť (preto neodporúčam jesť pri používaní GoogleMaps ).
Pamätám si svojho dedka, bývalého predsedu družstva, ako hovoril o nevyužitej pôde a o tom, aká je to chyba. Dovážame veci, ktoré by sme mohli dopestovať. Ak ste niekedy jedli dobrú, domácu, voňavú paradajku, dozretú na slnku, viete, že ani nepotrebuje dosoliť, taká je dobrá. Sú zdravšie, sú naše (v tomto prípade mám dokonca aj ja nutkanie k vlastenectvu) a kedže dozrievajú na slnku, a nie vo veľkoskladoch s malou pomocou chémie, sú lepšie! Nie, nie sú lacnejšie. Ale sakra! Ak je pre nás lepšie dovážať čínsky cesnak, ako pestovať vlastný… ako by to povedal Hamlet? Je niečo prehnitého v štáte dánskom!
Mimochodom, čítala som, že máločo iné – čo sa týka obsahu chémie – predbehne jahody mimo sezóny. Áno, dvanásti mesiačikovia tie jahody Maruške zohnali. Ale nezabúdajte, že neboli pre ňu, ale pre jej protivnú nevlastnú sestru a hnusnú macochu.

…. cena za niektoré veci je viac, ako len cenovka
Okay, toto tak úplne nepatrí k úrodám zeme. Lebo sa to neurodilo, ale narodilo. Ale sviatok poďakovania za všetko mäso a jeho produkty som v žiadnom liturgickom kalendári nenašla, tak som to zaradila tu. Kedy inokedy ďakovať za túto časť stravy?
Je zaujímavé pozorovať veľkých chlapcov, ktorí hoci sú mäsožravci, nie sú schopní zabiť sliepku ani kapra, a nechávajú to na ženách (tie niežeby to robili s menšími problémami, ale k zvyčajnému slovenskému folklóru v domácnostiach patrí, že to čo doma nechce robiť nikto iný, urobí žena). Tak sa pýtam: už ste niekedy zabili nejaké zviera, čo ste potom jedli? Alebo ste sa na to aspoň pozerali?
Grilované kuriatka ani stejky nepadajú priamo z neba. Na začiatku je vždy živé zviera. Treba ho vychovať od malička, kŕmiť, prihovárať sa mu, starať sa oň a potom zabiť. Ideálne čo najrýchlejšie, aby netrpelo. Rozrezať, vybrať vnútornosti, vykostiť a naporcovať.
Nepíšem to preto, že chcem mäso niekomu znechutiť. Ale som presvedčená, že vďačnosť za jedlo má byť v tomto prípade prepletená s úctou k životu. Aby sme si vážili jedlo a uvedomili si, čo je za tým.
Uvažovala som o kaproch vo vani, ale mám aj iný príklad. Na sviatok paschy je v Biblii príkaz zaobstarať si baránka do každej domácnosti. Mladé, milučké zvieratko. Tri dni sa oňho mali starať a na štvrtý deň pred večerom ho mali zarezať. Verím tomu, že tie tri dni majú svoj význam, a to práve ten, že ľudia k ovečke priľnú. Už to nie je len zviera na mäso, ale čosi viac. Podrezať mu hrdlo už nie je tak ľahké. A práve to je tá lekcia. Jeden život vyhasne kvôli iným životom.
Ja síce nejem mäso, ale nie som všeobecne proti zabíjaniu zvierat, a táto vec z Biblie je jeden dobrý dôvod. Baránka ľudia v tej konkrétnej domácnosti potom zjedli, ale to nebolo všetko. Počas prvej Paschy, ešte v Egypte, jeho krvou potreli zárubne dverí, aby sa k nim nedostal anjel smrti. V domácnostiach, kde tento príkaz na prvýkrát poslúchli, v tú noc zomierali len baránky, a nie prvorodení. A ešte jeden text, Izaiášovo proroctvo: strápený pokorne trpel, a neotvoril ústa ako baránok vedený na zabitie…

…nie je to len váš žalúdok, čo škvŕka od hladu
S témou úrody prichádza automaticky aj neúroda; lebo aj to sa stane. To, že zem niečo prinesie, nie je vždy samozrejmosť; a stále budú ľudia, čo na to doplatia. Ľudia, čo kvôli priamemu alebo menej priamemu spojeniu so zemou budú mať prázdne žalúdky. Ich úroda môže byť zničená ľadovcom, ich stádo požiarom, a oni nebudú mať nič. Tiež hovorím o ľuďoch, ktorí žijú v chudobe a hoci by sa chceli starať o vlastnú záhradku, pre nich pôda nebola. A týka sa to aj ľudí, ktorým iné faktory neumožňujú jesť z ich vlastnej zeme; a najvážnejší dôvod je myslím vojna.
V tejto súvislosti zhlboka kašlem na debaty o utečencoch; o zmysle dávania čohokoľvek žobrákom alebo o kŕmení sociálnych prípadov. O to mi tu teraz nejde, a predstaviac si niekoho, ako začne nekončiaci egocentrický monológ na túto tému, mám chuť ho chytiť pod krk a dopriať mu týždenny pôst. (toľko k mojej láskavej povahe.)
V Mojžišových knihách, medzi inými pravidlami, sú aj také, čo myslia na tých najbiednejších. Napríklad príkaz, aby sa počas žatvy nevyzbierali všetky klasy alebo aby sa polia nevyžíňali až ku okrajom. Nech si tí, čo vlastné polia nemajú, môžu niečo nazbierať; veď toľko doprajeme aj obyčajným vrabcom! A tiež, v každom treťom roku sa mali desiatky (desiatky naozaj doslova znamená desatina, nie drobné z peňaženky) odovzdávať tým, čo to najviac potrebujú: levítom, cudzincom, sirotám a vdovám. (potreba kŕmiť levítov, teda ľudí slúžiacich v chráme, ma pobavila. lebo s tými farárskymi akožeplatmi tá nutnosť existuje doteraz.)
Takže: ak ste častejšie sýti ako hladní, alebo ak, dokonca, občas bojujete s pár kilami naviac! – urobte niečo pre tých, čo nemajú ani toľko, čo vy! (teraz nemyslím len telesný tuk). Proste sa poobzerajte okolo seba, porozmýšľajte, a doprajte viac niekomu, kto má menej. Aj to je prejav vďačnosti.
Alebo ešte jeden nápad. Poznám pár ľudí, čo pravidelne postia, pár z nich dokonca pravidelne. Môžete sa pridať, a verte tomu, že po niečom takom si jedlo budete vážiť viac. Osobne vyskúšané. A tiež postenie môžete posunúť do vyššieho levelu. Stačí si spočítať, koľko by ste inak za deň prejedli, a tú konkrétnu sumu poslať ďalej. Púšťaj svoj chlieb po vode, lebo po mnohých dňoch ho nájdeš, ako hovorí Kazateľ.

…na vďačnosť stačí pozerať sa s otvorenými očami 🙂
Napríklad ja a napríklad takto, po mojom: dovoľte mi takto poďakovať sa všetkým ľuďom, ktorí mi kedy v kostole pomáhali zahnať hlad a smäd. Áno, v kostole, predstavte si… Ďakujem za čaj za oltárom aj v sakristii a za vodu schovanú za Bibliou na oltári; za melón a bezlepkové koláčiky, ktorým som sa párkrat kŕmila pred kázňou; za vôňu perníčkov a pukancov, čo vynášali moje modlitby vyššie k nebu, a tiež za salónky, schované na vianočnom stromčeku špeciálne pre mňa. Ďakujem za to všetko, čo som na sviatok Poďakovania dostávala ja, a najviac ďakujem za ten Chlieb a Víno.

…a samozrejme, predpokladám, že ste ten názov brali s poriadnou rezervou 😉