Zatiaľ som Miriam predstavila ako malé dievčatko, čo múti vodu ako dospelá, a tiež tancujúcu zbožnú ženu (mimochodom, ako často sa slová “tancujúca” a “zbožná” vyskytujú v jednej vete?). Nasledujú príbehy, čo na prvé počutie neznejú tak príjemne, ale niekedy – na to, aby ste objavili vodu – potrebujete kopať poriadne hlboko.
Prvý príbeh je o tom, ako sa spolu s Áronom postavili proti Mojžišovi a ako ona dostala lepru. A druhý príbeh hovorí o konci jej života. Nie, nebude to hrozné, sľubujem. Nemám náladu na melodrámy. Práveže skôr naopak. Pre mňa je Miriam stále krásna, výnimočná, zbožná žena; viac ako hodná toho, aby som sa jej venovala.

rebelka.
Ja viem, teraz je búriť sa proti niekomu, niečomu veľmi cool, a aj všetky slová s tým spojené znejú tak… odvážne, samostatne… ale to nie je tento prípad. Miriam a Áronovi, jej bratovi, sa nepáčil výber Mojžišovej manželky. Áno, postrehli ste správne, že Mojžiš bol už hodnú chvíľu ženatý, a tak riešiť s ním túto vec bolo myslím trochu mimo. Ale nebolo to len o tom. Ono je to celkom častá taktika – niekto sa do vás pustí kvôli niečomu; vy v údive otvárate oči, ako ho taká sprostosť (niektoré veci sa ozaj inak pomenovať nedajú) mohla napadnúť a ani sa vám nechce púšťať do debaty, lebo tie argumenty sú tak úbohé… tak nezmyselné… nelogické… až kým nezistíte, že na jednu vec sa nabaľuje ďalšia. Netuším, či ľudia, čo toto robia, najprv použijú nejakú hlúposť, aby sa rozbehli..
Najprv to bola Mojžišova manželka a jej nevhodný pôvod (Kúšijka – teda evidentne cudzinka), a potom spochybňovanie Mojžiša ako Božieho hovorcu. Hovorí Boh len cez neho? Nie aj cez nás? No, toto je už iný spor. Lebo ak si dovoľujete voči niekomu inému len tak, bez všetkého, komentovať jeho vzťah s Bohom, to je drzosť. Mimochodom, robí sa to dosť často, a označuje sa to ako duchovné vedenie, napomínanie; hovorí sa o disciplíne v cirkvi. Ale medzi tým, keď chcem niekomu pomôcť hore a keď chcem niekoho upraviť podľa mojich predstáv, poprípade rovno podraziť nohy, je tenká hranica. Navonok.
Do istej miery Miriam s Áronom chápem. Keď niekoho podporujete, motivujete ísť dopredu – a ten niekto vás prerastie, má väčší vplyv, silnejšiu autoritu, ako sa budete cítiť?

tvrdý urovnávač sporov
Biblia v tomto príbehu celkom rýchlo pricháda s vetou, Boh to počul. Čo je super, lebo ten pocit, že Boh nás nepočúva – nie, to radšej nie. Boh to počul a rozhodol sa zasiahnuť. Kvôli Mojžišovi, ktorý je tu opísaný ako najpokornejší človek, aký kedy na zemi žil (aspoň teda v čase, keď pisatelia dávali dokopy knihu Numeri).
Ako sa riešia konflikty? Alebo akékoľvek nezrovnalosti? Najjednoduchšie priamo. Veľa ľudí volí opačnú taktiku a najprv ide poza chrbát niekoho. Aj keď sa stane niečo v rodine – neobrátia sa priamo na toho konkrétneho človeka, ale riešia ho bez neho. Občas dokážem pochopiť isté hľadanie pomoci, dobrej rady a podobne, ale častejšie som videla, že to nebolo múdre. Už keď si myslíte, že do niečoho potrebujete zasiahnuť a povedať si k tomu svoje, už v tej chvíli by ste sa mali zastaviť a rozmýšľať. Čo Miriam s Áronom riešili? Ozaj si mysleli, že Mojžiš na ich naliehanie zmení manželku? Ak by si ale obaja, navzájom a úprimne, povedali, že toto v skutočnosti nie je o jeho žene, mohli sa vyhnúť celému sporu. Vtedy by malo zmysel hovoriť o Mojžišovi bez Mojžiša.
Ja viem, predkladám veľa teoretických možností k pár riadkom. Ale to základné, čo chcem poradiť – byť úprimný sám k sebe (zvlášť k pomenovaniu svojich motívov) a byť priamy k ostatným. A ak si myslíte, že do niečoho potrebujete zasiahnuť, tak to urobte rovnako, ako Boh.
On si pozval všetkých troch súrodencov – Árona, Mojžiša aj Miriam – do svojho stanu. Tam sa postavil za Mojžiša – s ním sa rozprávam inak ako s ostatnými – a rozhnevaný odišiel. A keď traja súrodenci zostali sami, zistili, že Miriam je malomocná. Jej doteraz čistá koža zbelela chorobou ako sneh.

koža biela ako sneh…
To nie je opis Snehulienky ani veta zo žiadnej inej rozprávky. Malomocenstvo – alebo lepra – je chronické infekčné ochorenie – známe “od nepamäti”. Teda presnejšie, najstarší dôkaz sa našiel v kostiach datovaných do roku 200 pred n.l. To spomínam preto, lebo choroba, opísaná v Biblii ako malomocenstvo, môže a nemusí byť tá istá, ako ju poznáme dnes. Existuje na to viacero názorov a ja ani zďaleka nemám vzdelanie na to, aby som sa mohla vyjadriť.
Je to zvláštnym spôsobom zaujímavá choroba. 95 % populácie je voči nej imúnnych, to znamená, že ak to platí o vás – aj keby ste sa dotýkali malomocného človeka, nikdy sa nenakazíte. A pri tých zvyšných 5% musíte chvíľu počkať, aby ste to vedeli. Inkubačná doba niekoľko mesiacov až niekoľko rokov. A potom by to prišlo: bledé kožné lézie (niečo ako poranenie, poruchy štruktúry kože), postupné znecitlivenie končatín, deformácia rúk a nôh, strata žmurkajúceho reflexu až slepota. Smrť by prichádzala len veľmi pomaly, a dovtedy by vás čakal veľmi ťažký život.
V minulosti bola táto choroba považovaná za Boží trest, ale to neznamenalo, že sa o nich nikto nestaral. Práve cirkev, ktorú tak veľmi radi všetci obviňujú zo všetkého možného, pomáhala ľuďom, ktorých aj vlastná rodina opustila (alebo bola dohnaná opustiť). Malomocní bývali izolovaní od spoločnosti, v oddelených komunitách, a keď vchádzali medzi ľudí, mali špeciálny odev a hrkálku, ktorou boli povinní oznamovať svoj príchod. Malomocenstvo už vieme liečiť, ale nedokážeme mu predchádzať – nedá sa proti nemu očkovať.
Mimochodom, Karel Čapek napísal drámu Bílá nemoc, a rozmýšľam, že keď zaujala mňa, možno aj vás..

život nie je fér?

v každom páde sú skryté utajené možnosti

A v tomto bode sa mi prestáva páčiť, čo Biblia opisuje (jasne, ani zďaleka to nie je prvý krát). Prečo bola potrestaná malomocenstvom len Miriam, a nie aj Áron? Hľadala som odpovede, ale to, čo som hlavne našla, bola kopa bordelu, ako keď sú na dedine na zadnom dvore sliepky, husi a morky a majiteľovi sa to všetko po nich nechce upratovať. Ak cez ten dvor musíte prejsť, dvihnete si šaty a dávate si pozor, aby ste o tú špinu ani náhodou nijak neobtreli. Taký bol môj pocit z mnohých komentárov, ktoré – niekedy medzi riadkami a niekedy priamo – naznačovali, že to bolo preto, že Miriam bola žena. Obmedzený.
A predsa bola postihnutá chorobou len Miriam, nie Áron.
Existuje na to pár možných dobrých dôvodov. Jeden z nich môže byť aj to, že Áron bol kňaz, a pre vykonávanie tejto služby nemohol byť nijak podobne postihnutý. Ďalšie vysvetlenie, ktoré možno brať do úvahy, je to, že často nás viac bolí trápenie iných ako to vlastné. Z tohto hľadiska bolo pre Árona horšie, keď kvôli spoločnej chybe videl malomocnú svoju sestru, ako keby bol malomocný on sám. A tiež sa nedá prehliadnuť, čo to spravilo so súrodeneckými vzťahmi. Odkedy Miriam obelela koža, začali jednať jej bratia. Áron sa kvôli nej obrátil s prosbou na Mojžiša, a Mojžiš sa v mene Miriam obrátil na Boha. Súrodenci už nestoja proti sebe, ale držia spolu. Áno, aj na to sú dobré krízy. Lebo bez nich by sme možno nezistili, akých ľudí máme okolo seba. A čo vieme urobiť pre niekoho, na kom nám záleží.

môj súkromný život
Myslím si, že tie dôvody nie sú všetko. Žijeme v extrovertnom svete a to, čo nie je videné alebo povedané, ako keby neexistovalo. Ale nie všetko v živote sa deje na povrchu, pred očami ľudí. Niekedy omnoho viac sa odohráva pod povrchom; bez toho, aby o tom ktokoľvek okolo vás vôbec tušil. A myslím, že tak to bolo aj s Miriam. Čo o nej vôbec vieme? Jej život neurčovalo len to, že bola Mojžišova a Áronova sestra. Podľa rabínskej tradície bola vydatá, ale v Biblii o tom nenájdete ani mäkké f. To nemusí znamenať, že nebola, alebo žeby jej manžel nebol podstatný. To skôr znamená, že hodnotu Miriaminmu životu nedáva žiaden muž, manžel ani bratia, ale BOH.
A čo sa stalo, keď sa Miriam s Áronom postavili proti Mojžišovi? Čo sa dialo pod povrchom? Myslím, že jej vzťah s Bohom vtedy nebol v poriadku; neviem prečo a neviem ani to, kedy sa to zmenilo. Od tancujúcej prorokyne prešla k útočnej a jedovatej žene, čo teda neznie zdravo. Niečo sa narušilo, ešte skôr, ako ju postihla choroba, a to bolo potrebné uzdraviť v prvom rade. Teda nejde ani tak o chorý obal, ale o chorý obsah. Všimnite si, čo sa deje s Miriam, keď ju postihne malomocenstvo! Okolo nej to lieta, ale ona sama nerobí nič. Až na Mojžišovu prosbu v jej mene ju Boh oddeľuje od ostatných ľudí, na sedem dní mimo všetkých a len s Ním.

Áron možno potreboval potriasť pri pohľade na sestrinu chorobu, aby si uvedomil niektoré veci. A Miriam potrebovala niečo iné. Byť sedem dní mimo ľudí neznamená byť sama, a tiež si nemyslím, že je to trest. Pre spoločenských ľudí, pre extrovertov, možno. Ale pre introvertov? Sedem dní v samote by som brala ako dar z neba! Preto sa takto pozerám aj na Miriam. Sedem dní samoty? Skôr to nazvime obnova. Jej vzťah s Bohom, usudzujúc podľa tých doterajších vecí, bol predtým dobrý. Krásny, inšpiratívny, dôverný. Veď takto, ako Miriam, sa nesprávajú ľudia, čo si na Boha spomenú len raz za týždeň v kostole. Medzi ňou a Ním toho bolo oveľa viac.
Ja viem že mnohí ľudia sa nevedia stotožniť s predstavou dôverného, intímneho vzťahu s Bohom. Ale rozprávať o tom takto, to nie je neúcta. Lebo práve dôvernosť je Božia predstava.
Poznáte Ozeáša? Prorok, ktorý opisuje Izrael ako ženu, presnejšie povedané ako prostitútku. A hovorí aj o tom, čo všetko je ochotný urobiť Boh, aby ženu svojho života získal znova späť. (rozmýšľam. takto rozprávať o Bohu som veľa ľudí nepočula. sakra škoda)
Počúvajte!
Preto, hľa, vyvábim ju, zavediem na púšť a prehovorím k jej srdcu.                                                                                                    Odtiaľ jej dám vinice a údolie ako bránu nádeje a odtiaľ mi odpovie ako v dňoch svojej mladosti..
V ten deň – znie výrok Hospodina – bude ma volať: Môj muž..
Zasnúbim si ťa naveky,  zasnúbim si ťa v spravodlivosti, práve, láske a milosrdenstve.
Zasnúbim si ťa vo vernosti a ty spoznáš Hospodina.
Myslím, že presne o toto Bohu šlo. Miriam je pre Neho príliš vzácna, aby ju nechal utopiť sa vo vlastnom hneve. Bojuje o jej srdce; možno dosť drastickými prostriedkami, ale toto je drastický boj. Lebo na ničom inom nezáleží tak veľmi, ako na tomto. Poznačí Miriaminu kožu, vylúči ju spomedzi ľudí a tým ju – viac ako kedykoľvek predtým – pritiahne k sebe. A tak dokazuje, že púšť (doslova aj obrazne) môže niekedy poskytnúť viac potešenia, ako zakvinutá záhrada.

lúčim sa a idem domov
Jeden komentár veľmi krásne rozprával o Miriam a o spojitosti jej života s vodou. V rieke Níl pomohla, aby sa malý Mojžiš v košíku dostal do správnych rúk. Keď spolu s celým národom prešla cez vody Červeného mora, ukázala, ako má vyzerať strhujúca oslava Boha. Ale jej život sa skončil na púšti, teda na mieste bez vody… alebo žeby nie?
Po jej smrti, na Boží pokyn, Mojžiš buchnutím do skaly aj na púšť priviedol vodu. Veci nie sú vždy také, ako sa javia na povrchu, mnoho z toho dôležitého sa odohráva mimo pozornosti ostatných a niekedy nájdeme požehnanie aj tam, kde by sme ho nečakali. Ako vyliečenie duše cez nevyliečiteľnú chorobu alebo ako vodu na púšti.

K Miriam na záver jedna otázka: viete si v kostole predstaviť sochu tancujúcej ženy?
…ak o tom aspoň uvažujete, potom ste myslím niečo pochopili. Ja na svojom pochopení tiež pracujem…