Samaritáni sú ľudia, ktorých Ježišovi ľudia nemali radi. To v Novej zmluve vidno celkom jasne. Ale čo ďalej o nich vieme? A tiež, prečo by nás vôbec mali zaujímať? 

Keď si dáte do vyhľadávača slovo Samaritán, objavia sa vám nemocnice, charitatívne strediská, telefónne linky pre ľudí, čo potrebujú pomoc… Jednoducho, slovo Samaritán je synonymom pre človeka, ktorý sa zaujíma o druhých, chce pomáhať, ktorý sa chce starať. 

A ako sme od ľudí, ktorí sa nezdali byť obľúbení, došli k tomuto? Poďme si to vyjasniť…. ale ešte skôr, ako začneme – prečo teda by nás to malo zaujímať? 

Hlavným dôvodom a prvou motiváciou je pre mňa osobne Ježiš. Jeho ľudia síce Samaritánov nemali radi, ale On? Uňho to bolo inak. (ale to uňho často.)

preletíme históriu

Vieme, že Izraelské kráľovstvo sa v istej chvíli rozdelilo na dvoje. Bola tu severná a bola tu južná časť, občas ste sa s nimi možno stretli ako s Izraelským (severným) a Júdskym (južným) kráľovstvom. Nemali sa príliš v láske, ale to z toho, že sa rozdelili, to už asi bolo jasné. 

Vieme, že rozdelené kráľovstvo (a rozdelené čokoľvek) obstojí pred nepriateľom ťažšie… alebo vôbec. Najprv do rúk nepriateľa padla jedna, a potom druhá časť kráľovstva. 

Severné kráľovstvo bolo bohatšie, vyspelejšie aj hustejšie osídlené. Ich hlavné mesto bola Samária, ktorá ležala v strede. Dvesto rokov fungovali samostatne, no padli do zajatia skôr ako južná časť. Dostali sa pod vládu Asýrskeho kráľovstva, oni ich vzali do Asýrie ako zajatcov… a o tom, čo sa stalo ďalej, sa budeme rozprávať teraz. Alebo presnejšie, ono to treba kúsok rozmotať. 

V druhej knihe Kráľov, v 17.kapitole je príbeh o tom, ako bola Samária znovaosídlená. Asýria tam znova začala posielať ľudí, nie však tých, ktorých vzali do zajatia, ale kompletne iné národy. Všetci tí ľudia si doniesli vlastných bohov, nezaujímal ich miestny Boh, Hospodin, až kým neprišli problémy. Teda, prišli na nich levy a pisateľ, ktorý nám rozpráva túto históriu, nám aj vysvetľuje, že tieto levy poslal Hospodin. Lebo Ho neuctievali. Noví obyvatelia sa sťažovali asýrskemu kráľovi, ktorý ich – na rozdiel od nás – chápal, vtedy totiž ľudia verili v existenciu bohov, ktorí ovládajú nejaké územie. A tak im teda poslal jedného z kňazov, ktorí boli v zauají, aby ich naučil, ako popri ich vlastných bohoch uctievať miestneho Boha. Teda Hospodina. 

Viem, že je to zvláštna predstava, zvlášť keď my veríme, že Boh je len jeden a tiež, že vládne nad celým svetom, Jeho moc nie je obmedzená len na nejaké územie. A toto máme napísané v Biblii… Aj keď vám nad tým trocha zostáva rozum stáť, nezabudnite, že naše poznanie Boha sa tiež vyvíja, rastie… a stále bude. 

Biblia NIE JE učebnica histórie 

Takže Samaritáni sú teraz zberba ľudí odvšadiaľ, ktorí Hospodina síce uctievali, ale spolu s Ním aj svoje modly? Nie tak celkom. 

Ale kým sa dostanem k vysvetleniu, potrebujem niečo zdôrazniť. Biblia je kniha, ktorá hovorí o Božom konaní v dejinách ľudstva. Počuli ste to niekedy? Mne pri týchto poučkách často vypína mozog, takže ak sa to práve stalo pri vás… nemám vám to za zlé. Vôbec. Ale poviem to znova: Biblia je kniha, ktorá hovorí o Božom konaní v dejinách ľudstva. To je jej hlavný zámer. 

Áno, v Biblii je veľa vecí, veď nakoniec, to slovo kniha nie je úplne presné, keďže biblios je jedna kniha a biblia znamená knihy. Sú tam veci ako modlitby, proroctvá a príbehy o Božom Synovi. Ale objavíte tam aj také veci ako milostnú poéziu, nadávky a ehm, nemiestny humor. Je tam skutočne všeličo! A v rámci toho všeličoho aj dejiny.

Keď o dejinách rozpráva niekto iný ako historik, takmer vždy rozpráva len ich časť. Lebo nikto sa nevenuje celku, skôr každého zaujíma, aký majú dejiny vplyv na prítomnosť, vply vplyv na jeho život. A tak je to aj s biblickými autormi. Oni v príbehoch histórie vidia nitky, ktoré smerujú k Bohu. 

Hlavným cieľom Biblie nikdy nebolo kompletne opísať, čo sa dialo v jej histórii. To je len vedľajší produkt. Cieľom Biblie je zaznamenať a priblížiť ľuďom, ako koná Boh. Aké má plány.  Ako nás stvoril, čo robil keď sme si to pokašlali a ako nás z tej kaše vytiahol. 

A preto keď z Biblie čítame o Samaritánoch, nepredpokladajme, že je tam napísané všetko. Lebo to ani nejde! Sú to dejiny písané z pohľadu južného, alebo teda Júdskeho kráľovstva, a ich cieľom bolo napísať, uctievanie jediného Boha v severnom kráľovstve je problematické. 

čomu sa Biblia nevenuje

Začnem jednoducho, a to logikou. Je možné odviesť kompletne všetkých obyvateľov nejakej krajiny preč? Áno, ale bolo by to príliš komplikované, počítajme s tým, že keď sú zajatci, asi pri presune nebudú príliš nadšene spolupracovať. Koľko vojakov by bolo treba, aby sa to podarilo? Alebo lepšia otázka – načo by to komu bolo? 

Asýria získala nové územie. Z toho územia môže teraz pravidelne dostávať suroviny, ak sa teda o pôdu niekto postará. Tak prečo tam niekoho nenechať? Ale treba to urobiť múdro – všetci vplyvní ľudia pôjdu do zajatia. Vládnuca trieda, všetci vzdelaní a všetci kňazi. Teda ľudia, ktorí ovplvňovali a rozhodovali ( pozrite sa napríklad do knihy Daniel). A necháme len sedliakov, ktorí sa ovládajú ľahšie. (takto o odvlečení do asýrskeho zajatia hovoria viaceré iné historické pramene.) A namiesto tých, čo sme do zajatia vzali, tam pošleme tých, ktorí nám budú vyhovovať. Rozdelili sme obyvateľstvo a teraz ho ovládame. (inak, toto funguje aj dnes.) 

Biblické podanie sa s ostatnými historickými prameňmi dopĺňa. Časť obyvateľov odišla do zajatia, časť zostala. A prišli noví ľudia, ktorí mali problém s miestnym Bohom, ale to ma v tej chvíli nezaujíma. 

Mňa zaujímajú tí, ktorí zostali.

Samaritáni

Ľudia zo severnej časti Izraela žijú v krajine doteraz. Stále veria v toho istého istého Boha ako predtým, stále Ho uctievajú. Ale… nie tak presne ako ľudia z južného kráľovstva. Lebo ako ste si všimli, v istom bode dejín vyvoleného národa sa tie dejiny začali opisovať z pohľadu toho južného. 

Samaritáni si nechali Päť kníh Mojžišových, svätia len sviatky, ktoré našli tam, a zachovávajú zvyky, ktoré sú tam napísané. Tiež veria, že to miesto, kde majú uctievať Boha, nie je Jeruzalem. Ale áno, vrch u nich v Samárii, ktorý sa volá Gerazím. 

Mohla by som to ľahko uzavrieť s tým, že toto nikdy neboli kompletné dejiny vyvoleného národa, že sa vynechal príbeh tej severnej časti, a že to nie je kompletná pavda, atakďalej, ale… možno to ani nebol zámer. Napísať celý príbeh myslím. Lebo z južného kráľovstva, alebo teda z Júdu, pochádzal Ježiš. Mesiáš, Spasiteľ a Záchranca, v ktorého veríme a ktorého vyznávame aj my kresťania. 

A na rozdiel od nich, zvyšok severného kráľovstva, alebo teda Samaritáni, žiadneho Mesiáša nečakali. 

Takže je to všetko? Ľudia južného kráľovstva mali pravdu a tí severní nie? 

Ach, kiežby to bolo tak jednoduché! 

Ale nejde o to, čo si o tom myslím ja ani nikto iný. Ide o Ježiša. Lebo na tom sa s Júdskom, teda s južným kráľovstvom zhodneme. A presne ten Ježiš, ktorý by sa mal stavať k obyvateľom severného kráľovstva, teda k Samaritánom, chrbtom, robil niečo iné. A to je pre mňa podstatné.

Ježiš k Samaritánom 

Keď prvý krát Ježiš vysielal svojich učeníkov, povedal im: Nechoďte na cestu k pohanom a nevojdite do mesta Samaritánov. Choďte radšej za ovcami, ktoré sa stratili z domu Izraela. A v evanjeliách ďalej čítame aj o tom, že v jednej samárskej dedine Ho neprijali – práve preto, že mal namierené do Jeruzalema. 

Ale to nie je všetko. 

Už to, že Ježiš bol ochotný prenocovať v samárskej dedine, bola veľká vec. VEĽKÁ VEC! Lebo Jeho ľudia Samáriu obchádzali, s ľuďmi tam sa nerozprávali a ani len pri spoločnom stole sa nestretli. A to nebolo všetko. Bol to Ježiš, ktorý nám povedal Podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi. Nejaký cestovateľ ozbíjaný a dokaličený, leží na ceste, ale kto mu pomôže? Kňaz nemá čas, lebo má svätú robotu a ponáhľa sa, rovnako tak aj levíta. Ale Samaritán, ktorý ho tam vidí, ho pozbiera, ošetrí ho, postará sa. Kto tomu človeku, čo ležal na ceste ako zrazený pes a potreboval pomoc, kto tomu človeku prejavil lásku, ako bol povinný, kto mu bol naozaj blížny? Och márnosť, nebudem sa trápne pýtať, lebo všetci vieme, že  ani kňaz, ani levíta to neboli. 

A odvtedy slovo Samaritán my používame vo veľmi dobrých súvislostiach. Vďaka Ježišovi a jeho podobenstvu o ľuďoch, ktorých Jeho ľudia obchádzali. Ale On – ako inak – mal na to celé iný názor. 

Ježiš sa nepúšťal do zbytočných diskusií, niekedy by som sa to od Neho už mohla naučiť. Namiesto toho vysvetľoval inak. Tým, čo robil a tým, ako o tých ľuďoch hovoril. A prečo?

Viete, Ježišovi ľudia a tí, o ktorých sa myslelo, že nie sú Jeho ľudia, sa sporili o sväté miesto. – Gerizím to je! Len tam! – Ale kdeže, máte úpal alebo ako vám to napadlo? Je to Jeruzalem! Ježiš namiesto toho ukázal na seba a povedal… zborte tento chrám a ja ho za tri dni postavím. 

My sa môžeme ohľadom svojich chrámov a mnohých ďalších vecí naťahovať naďalej. Môžeme riešiť kto sú a kto nie sú naši ľudia. Ale Ježiš nám to vysvetlil. On je viac ako Chrám. A to je pointa. Amen. Howgh. Dohovorila som.

…teda… chcela som povedať, pokračovanie príde. Ženu Samaritánku ozaj nemôžem vynechať. (a to je príklad toho, že ja neviem dohovoriť. lebo stále je čo povedať. lebo stále o Biblii ani ja neviem všetko. lebo stále je tu toľko zaujímavých život meniacich vecí! a ja chcem hovoriť.)

POZNÁMKY

Spomínala som, že Samaritáni majú len 5 kníh Mojžišových, hovoríme im Samaritánsky Pentateuch, a ich dôvod je tento: V Izraeli však už nepovstal prorok ako Mojžiš, ktorému by sa dal Hospodin poznať z tváre do tváre. (Deuteronomium 34,10) Pre nich len to je sväté. čo je napísané Mojžišom. Ak vám napadne, či na tom niečo nie je, veď aj Ježiš mal Mojžišo v úcte, pripomínam Jeho premenenie na hore. Tam sa Mu zjavil aj Mojžiš… a spolu s ním aj Eliáš – ktorý sa v Biblii objavuje až o pár kníh ďalej. 

Samaritánsky Pentateuch bol napísaný v staršej forme hebrejčiny – v paleohebrejčine – a pán menom Wilhelm Gesenius našiel 6000 rozdielov medzi samaritánskou a tou „našou“ verziou. Rozdelil ich na minor (malé) a sektárske rozdiely. Z toho asi vidno, čo si o Samaritánoch myslel. A nebol sám – totiž, niekedy si teológovia mysleli, že židovská Biblia bola napísaná skôr (to je tá, ktorú používame ja my) a že to boli samaritánski pisatelia, ktorí to zmenili. No ale… keď sa našli zvitky z Mŕtveho mora, zistilo sa… že ono to celkom tak nebolo. Ale zase – aby vám nenapadlo, že teraz my máme v Bibliu „menej pravdivú verziu“ – ani to nie je pravda. Skutočnosť je tá, že neexistoval len jeden jediný úplne rovnaký text. Tých verzií bolo viac, alebo slovami jedného teológa – biblické texty boli viac fluid (tekuté, plynúce… aké ešte?) ako si zvyčajne uvedomujeme. Samaritánska a židovská verzia zaznamenávali dve verzie, dve tradície, ktoré existovali v rovnakom čase vedľa seba.