S Kálebom sme si prešli už dosť. Objavil sa zčista jasna ako hlava jedného z izraelských kmeňov. Keď celý národ šiel z Egypta a putoval po púšti, tam sme ho stretli prvýkrát. Je poslaný na špionážnu výpravu do krajiny, ktorá má byť ich budúcim domovom. Ako jediný z dvanástich má odvahu ísť kam bol poslaný. Nevyberá si ľahšie cesty, sústredí sa na cieľ.

Ľudia sa po návrate vyzvedačov zľakli, keď ich počuli. Nedobitné mestá a obri! Ako keby už tu Boh nebol, už tu je len ich strach. No Káleb si zachováva chladnú hlavu a vždy sa sústredí na cieľ. K nemu sa pridá Jozua, no nikto viac. Nikoho ďalšieho síce nepresvedčia, no ani zvyšok nepresvedčí ich. A vďaka tomu oni dvaja budú jediní, čo vyšli do Egypta a aj osobne vstúpia do zasľúbenej krajiny.

Ale kým sa tak stane, treba si počkať. A potom treba ísť, stále s dôverou a so sústredením sa na cieľ. Prekročiť rieku Jordán a ísť si kúpiť rohožku pred dvere nového domu.

sľuby, očakávania a odvaha to všetko pomenovať

Zasľúbená krajina už patrí izraelskému národu. Veľa zaujímavých príbehov, no na tie si otvorte Bibliu alebo Atlas neznámych území (ideálne oboje). No ja chcem hovoriť priamo o Kálebovi. Preskakujem teda štyridsať päť rokov, aby som sa znova vrátila k nemu. Sme v čase, keď sa delila zasľúbená zem a keď Júdejci pristúpili k Jozuovi (ktorý je už dávno vodca celého národa) , vtedy sa ozval aj Káleb. Sám pre seba sa hlási o to, čo mu bolo sľúbené. Pripomína, na základe čoho žiada to, čo žiada. Znova rozpráva o tom, čo sa udialo, nie je prehnane skromný (kto to kedy vymyslel, že prehnaná, neúprimná a násilná snaha o skromnosť je cnosť? lebo vraj samochvála smrdí? ) ale úprimne zhodnocuje, čo sa stalo. Moji bratia stratili odvahu…. ale ja som sa cele oddal Hospodinovi.

Pre niektorých ľudí znie oddať sa Bohu ako priznanie svojich najtajnejších slabostí. Vzdať sa hlavnej kontroly nad svojim životom a nechať to na Boha. Ale neverte takéto rozhodnutie má od slabosti veľmi ďaleko. Oddať sa Bohu, ako to formuluje Káleb, nie je slabosť, akože nevládzem, tak si nájdem vieru, lebo nemám odvahu niečo so svojim životom urobiť sám…. Vrhnúť sa do viery nie je padnúť na zem, lebo som tak nemožne trápne slabý, že sám sa nevládzem popasovať so životom. Vrhnúť sa do viery je ako skočiť s padákom, o ktorom môžete dúfať, že sa naozaj otvorí. Alebo ako skok z vysokého útesu do vody, v ktorej neviete, čo vás čaká.

Káleb sa odvoláva na to, čo mu bolo mu sľúbené, Káleb pripomína a dožaduje sa. Mne sa páči, že nečakal, že mu niekto bude čítať myšlienky, a povedal na rovinu, čo chce. Je z toho pre mňa aj nejaké použitie v praxi? Máme právo žiadať od Boha niečo, čo nám sľúbil? Nie. Lebo úprimne, pozrime sa na seba, kto sme my? Áno! Práve preto, že sme to my!

Je moja odpoveď mätúca? Pre mňa je celkom jasné (samozrejme, keď odpovedám sama sebe), ale kedže nebývate v mojej hlave, skúsim vysvetlenie.  Nie tak vzdialený od vlastnej smrti, Ježiš hovorí učeníkom, kto z vás verí vo mňa, bude robiť veci rovnako vyrážajúce dych, ako som robil ja, a ešte aj väčšie, lebo ja mám momentálne namierené domov. A o čokoľvek budete prosiť v mojom mene, ja to zariadim. Mám totiž na to dobrý dôvod, chcem cezo mňa upriamiť pozornosť na môjho Otca. Teda znova, keď budete o niečo prosiť v mojom mene, už dopredu to môžete považovať za zariadené. Kľúč k pochopeniu je v Ježišových slovách – V MOJOM MENE. Nech sa všetko točí okolo Neho. Nech On je dôvodom našich rozhodnutí, motiváciou žiadať to, čo žiadame; nech On je stredobodom našich životov. A potom bude všetko tak, ako má byť.

 Hebron a jeho miesto v správach

Káleb prosí Jozuu, aby mu dal Hebron, a Jozua si možno v duchu povie wow, tak ty chceš Hebron? Miesto, kvôli ktorému ostatní špióni cúvli… plné obrov… áno? Mesto, ktoré sme ešte nedobili, mesto, ktoré bude pred tebou ako ťažko rozlúsknuteľný oriešok? Tak to je niečo! – A Káleb Hebron dostal.

Káleb podľa všetkého odovzdal svoje meno tomuto miestu – celej južnej časti krajiny, patriacej kmeňu Júda, presnejšie oblasti medzi Hebronom a Karmelom (toto nie je zbytočná informácia, keď tam pôjdete, spomeniete si presne na Káleba, verte tomu). V Biblii nie je úplne jasné, ako to s Hebronom bolo, teda komu patril, lebo okrem toho, že bol daný Kálebovi, patril medzi útočištné mestá (výborná téma! otvorte si Bibliu!) a tie spravoval kmeň Levítov. Jedna verzia hovorí, že práve kvôli tomuto účelu sa Káleb Hebronu vzdal, ale nechal si vlastníctvo okolitej krajiny.

Akokoľvek presne to bolo, Hebron bol dôležitý pre Káleba a pre tých, čo prišli po ňom. Tu sa sformoval júdsky podkmeň Kalébitov. To ich pomenovanie, Kalébiti doslova znamená, že boli ako Káleb. Jeden z nich bol síce Nábal (Biblia! alebo tu) ale on bol Kálebita len podľa pôvodu, nie podľa správania. A kedže Kálebita znamená niekto ako Káleb, ak je to taký negatívny človek ako Nábal, je pomenovaný slovom, ktoré sa z hebrejčiny dá preložiť ako nedostatok Kálebovosti alebo Kálebnosti (toto znie ako z Alice v krajine zázrakov, ale to je najbližšie, ako som sa k preloženiu toho priblížila a zachytila). Nemôžem odolať a všetkým mužom čítajúcim tieto riadky prajem, aby Kálebnosťou oplývali a robili nám, obdivujúcim tohto muža, rovnakú radosť.

meno 

Kálebov príbeh skončil, alebo presnejšie – pokračuje v ďalších príbehoch. Ale ja mám ešte čo povedať k jeho menu.

Meno Káleb znamená v hebrejčine pes. My psov ľúbime, v prieskumoch obľúbených zvierat sú zvyčajne, a myslím, že právom, na prvom mieste. No predstavte si, Biblia sa v tomto smere veľmi nezapája. V Prísloviach je hlúpy človek prirovnaný k psovi, vracajúcemu sa k tomu, čo vyvrátil. V Jeremiášovi sú psy zobrazené ako agresívne, v žalmoch sú ku psom prirovnaní pohania, ktorí “vierolomne páchajú ničomnosti”. Nie som si istá, prečo sa toľko negatívnych asociácií objavilo práve v súvislosti s psami, ale to nie je všetko. Izraelcom boli psy známe, vedeli, že sa vedia mnohé veci rýchlo naučiť. Využívali ich na stráženie, ako pastierske psy, a tiež ako spoločnosť – pes vie prejaviť lásku inak, ako väčšina iných zvierat. A to poznáme aj my. Môj pes bol jeden z mojich najlojálnejších priateľov. Raz som počula niekoho opísať nebo ako miesto, kde, keď sa tam dostaneš, všetci psi, ktorých si kedy miloval, sa rozbehnú privítať ťa tam. (neviem sa dočkať.)

Ale aj tak sa potrebujem vrátiť k Biblii, kde myšlienka, že biblický hrdina nesie meno, ktoré je absolútne negatívne, je stále vo vzduchu. Ako to?

zdvihnite hlavy a nájdite Káleba!

Vysvetlenie tohto zdanlivého protikladu ponúka jeden mýtus. Je to príbeh, v rôznych verziách kolujúci mnohými národmni a kultúrami. Najznámejšia je asi egyptská verzia o Osirisovi. Egypťania verili, že zomrelý faraón sa zmení, prevtelí, znovuzrodí do hviezdy v súhvezdí Orion. A Orion je na oblohe stále v tesnom sprievode súhvezdia Psa.

Biblia má hviezdy rada, osobne sa mi páči napríklad moment, keď Boh pošle Abraháma von zo stanu, aby sa pozrel na nebo. Je noc a Boh sa pýta, si schopný porátať všetky tie hviezdy, ktoré vidíš? Toľko bude tvojich potomkov… (poviem vám, dívať sa na hviezdy na mieste, kde je Abrahámových potomkov ozaj plno – to má niečo do seba!).

Jeden z Abrahámových potomkov je aj Ježiš, aj On sa po smrti znovuzrodil, môžeme teda o ňom povedať, že On je tá najjasnejšia hviezda? Ježiš je grécka forma hebrejského mena Joshue, to znamená, že muž, ktorý viedol Izraelcov do zasľúbenej krajiny a muž, ktorého poznáme z kríža, mali jedno a to isté meno.

A ak je Ježiš/Jozua tá najjasnejšia hviezda v súhvezdí Orion, pozrime sa, čo je na oblohe vedľa neho. Pes! Ak Káleb dostal meno podľa hviezd, podľa spoločníka Toho, ktorý sa znova vrátil k životu, začína to dávať zmysel. Nasledovať Jozuu/Ježiša všade, kamkoľvek pôjde. V smrti aj v živote.

Zdá sa, že budúcnosť je doslova vo hviezdach.

záver: neviem napísať záver

Káleb je úžasný! Samozrejme viem, že nebol dokonalý, ale venovať sa mu, myslieť, rozmýšľať tak, ako rozmýšľal on – moja hlava sa nevie zastaviť. Mám veľa podnetov, inšpirácie, veľa toho, čo to povedalo mne osobne. Káleb dôveroval Bohu aj vtedy, keď ostatných prevalcoval strach. Káleba nezaujímalo, ako kto prijme, čo povie, Káleb jednoducho hovoril. A ešte pred tým hľadal, skúmal, objavoval.

Chcela som na záver napísať niečo, čo by Káleba vystihlo, ale nič z mojich myšlienok neviem vtesnať do jednej vety. Namiesto toho idem spať a predtým, ako zavriem oči, si ho nájdem na oblohe.

A aby som nezabudla, môj milovaný Káleb je kompletne v mojej milovanej knihe, ktorú som písala v mojej a v Kálebovej milovanej krajine.  Atlas neznámych území, ktoré my aj vďaka Kálebovi môžeme poznať viac. (ja viem, že ho už dosť ospevujem. ale proste si nemôžem pomôcť…a myslím, že ani nechcem.)

Samozrejme, príbeh aj po Kálebovi pokračuje ďalej. Konkrétne v Biblii je to kniha Sudcov a prvý z nich je Otníél, Kálebov zať. Náhoda…? Nemyslím si.