Minule som si spomenula na ten pocit neistoty. Niekto mi raz dávno povedal niečo o Biblii, čo znelo ako jej spochybňovanie … a zároveň ako pravda. (ako keď vám niekto prezradil, že darčeky na Vianoce dávajú rodičia.) A ja som zrazu mala ten nepríjemný labilný pocit, že ak nemôžem veriť tomu, tak čomu potom?

Vôbec rozmýšľať o tom, že vaša viera v niečo môže mať slepé miesta alebo sa môže úplne mýliť, to nie je príjemný pocit. Ľudia majú vieru na to, aby ich ukľudňovala. Je to ako injekcia na ukľudnenie v tomto bláznivom stále sa meniacom svete. Spochybňovať niečo, vyvádzať ľudí z rovnováhy, to by nemal robiť nikto. Alebo ….?

Niektorí ľudia majú vieru na to, aby ich ukľudňovala za každú cenu, a viete, ako to končí? Zvyčajne sú to presne tí kreténi, čo vás strašia peklom,  a to je ten lepší príklad. To horšie je, keď ľudia, zaslepení vierou (aký protiklad slov!) sú schopní urobiť poriadne svinstvá. Preto – ROZMÝŠĽAJTE! PÝTAJTE SA A HĽADAJTE! POUŽÍVAJTE ROZUM!

A preto si myslím, že privádzať ľudí k pochybnostiam je moja svätá povinnosť.

prvý dojem môže mýliť

Idem písať o ďalšej žene, ale na to, aby som sa k nej dostala, potrebujem vyjasniť pár vecí na úvod. Potrebujem, lebo v kuse zakopávam o ľudí, čo vykladajú Bibliu bez toho, aby ju poriadne čítali.

V prvom rade to bude jej meno. V angličtine ju nájdete ako Phoebe, číta sa Fíbí (áno, ako tá z Priateľov) a v slovenských prekladoch je to Féba. Ani jedno, ani druhé ale nie je jej presné meno. Táto žena sa volá Foibé. A zostanem pri tom, aj keď slovenské preklady to takto nemajú ani jeden. Phoebe sa mi síce páči, ale Féba – to som proste nemohla. Féba znie ako nejaký zelený chlpatý organizmus alebo ako rúra. Hej, rúra. Fakt neviem prečo, ale Féba je veľmi divné meno. Takže prosím, zoznámte sa s Foibé.

Foibé je celkom samostatná, akčná a rozcestovaná žena. A okrem toho, je to kresťanka. Je spomínaná v liste Rímskym, úplne na začiatku 16.kapitoly. To je niečo, čím sa môžete kľudne cítiť ohromení, lebo: v tejto kapitole apoštol Pavol (ooooo) pozdravuje peknú kopu ľudí a Foibé, je prosím pekne, úplne prvá z nich. Píše o nej:  Odporúčam vám Fébu, (márnosť, toto skomolenie mena!) našu sestru, diakonisu v cirkevnom zbore v Kenchreách, aby ste ju prijali v Pánovi, ako sa patrí na svätých, a boli jej na pomoci vo všetkom, čokoľvek by od vás potrebovala. Veď aj ona pomáhala mnohým, aj mne samému.

Ak si teraz poviete – už je to jasné! Foibé bola diakonisa, to znamená že asi opatrovala starých a chorých 

– tak ste na veľkom omyle. (ale to nehovorím v zlom, práve naopak, lebo sa ohromne teším, ako vám to všetko vysvetlím. lebo aj pre mňa osobne to bola radosť to zisťovať.) A na to, aby som vysvetlila, čo Foibé v prvej cirkvi robila, potrebujem začať nie s našou, ale s ich cirkevnou realitou.

živý rastúci meniaci sa organizmus

Ak sa vás spýtam, akú vôňu máte spojenú s cirkvou? Pre mňa osobne je to kadidlo a potuchlina. Kadidlo je asi jasné, a potuchlina, hmm, predstavte si chladné kostoly, ktoré sa otvárajú raz týždenne, a bude vám to jasné tiež. Sme cirkev, ktorá sa stretáva v starých chladných ťažko udržiavateľných budovách (poväčšine) a aj keď pár tých budov (kostolov) je novších, aj tak sa otvárajú len raz týždenne. (nič pre môjho otca s jeho vášňou pre pravidelné vetranie) A myslím si, že to nie je len o vôni. Potuchlina celkom vystihuje oveľa viac.

Máme predpisy na to, ako sa vchádza a vychádza z kostola, ako sa točiť pri oltári a ako sa oslovujú jednotliví ľudia v cirkvi.   Máme predpisy na obliekanie pre farárov, na farby na oltároch, na texty z Biblie, ktoré máme čítať a neviem ako ostatní, ale najmladšie pesničky v našom luteránskom Spevníku majú cca sto rokov. A síce sa objavujú snahy niektoré veci zmeniť, ale úprimne, celý kostol nevyvetráte tým, že otvoríte jedno okno v sakristii. (môj otec by vám to vedel vysvetliť!) A preto je celkom náročné, preniesť sa do inej cirkevnej reality. Do časov, keď to nebola skostnatelá, zaostalá a byrokratická organizácia. (prosím všetkých, ktorí sa po tom, čo som napísala, cítia osobne urazene, aby šli čítať niečo iné. toto evidentne nie je pre vás.)

Ježiš totiž pre cirkev nenechal žiadne presné inštrukcie. Žiadne budúce tradície, žiadne zákony, žiadne cirkevno-právne predpisy. (niežeby tie boli v princípe zlé, to určite nie! ale poznáte to, ako niektorí pre stromy nevidia les?) Ježiš nechal princípy. Hodnoty. Jedna z mála praktických rád od Neho je to, aby vodcovia cirkvi neboli takí, ako vodcovia vo svete, teda aby nevládli, ale aby radšej slúžili. (treba napríklad nechať možnosť volať biskupov bratia a tých, čo papuľujú, sa na rovinu spýtať, čo vlastne chcú.)

Ježiš povedal: Viete, že tí, ktorých pokladajú za vládcov národov, panujú nad nimi a ich mocnári ich utláčajú. Medzi vami to tak nebude! Ale kto sa bude chcieť stať medzi vami veľký, bude váš služobník, a kto chce byť medzi vami prvý, bude sluha všetkých. Lebo ani Syn človeka (tým Ježiš myslí sám seba) neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby sám slúžil a dal svoj život ako výkupné za mnohých.

To povedal práve vtedy, keď Jakub a Ján chceli lepšie miesta. (cirkev ešte nebola na svete a už vznikol boj o funkcie.) Ak chcete pozíciu, potrebujete sa v nej zabetónovať. No čím viac betónu pridáte, tým menej miesta na rast zostane. A cirkev nemá byť betónová (kamenná, chladná, nevyvetraná) opacha. Cirkev má viac pripomínať záhradu. So všetkou krásou, divokosťou a nepredvídateľnosťou, ktorá k tomu patrí.

prvá v zozname

Spomínala som, že zo všetkých tých ľudí, ktorých Pavol menoval, je Foibé na prvom mieste. A je na to dobrý dôvod, ju na rozdiel od ostatných nepozdravoval, ju predstavoval. Foibé totiž Pavlov list osobne priniesla.

V časoch, keď neexistovala žiadna oficiálna pošta, ľudia využívali iné možnosti. Nevieme, či Foibé mala v Ríme svoj vlastný biznis a po ceste vzala Pavlov list alebo to bol hlavný zámer jej cesty. Samostatná žena s vlastnými peniazmi a zároveň kresťanka, mohli to byť obe možnosti. Ešte sa k tomu dostanem. (lebo áno! vtedy ženy nesedeli len doma, dokonca ani od kresťaniek to nikto automaticky nečakal. stále nerozumiem, prečo sú niektorí ľudia presvedčení od opaku. neviem odkiaľ majú takéto presvedčenie, ale z Biblie asi ťažko. sorry chlapci.)

Foibé bola prvá v zozname, aby bolo jasné, že ona ten list niekomu nepotiahla, ale ona je tá poverená. Listy zvyčajne nosili ľudia, ktorých poznal buď autor listu, alebo adresát. V tomto prípade je to prvá možnosť, a Pavol hovorí, kto je táto žena. Venuje jej predstaveniu celé dva riadky.  A to je prosím pekne celkom dosť. Cestovať v tých časoch bolo trocha dobrodružnejšie, ako teraz. Dnes je najväčšou komplikáciou zvyčajne meškajúci spoj, stratená batožina alebo personál, ktorý má ten vzácny dar, že máte zo seba pocit, že asi letíte prvýkrát v živote (srdečné pozdravy zamestnancom bratislavského letiska). Ale vtedy to bol trochu väčší adrenalín, preto aj v tomto smere má Foibé môj rešpekt. A pokračujem.

Nositelia Pavlových listov neboli len tak hocikto. Všetkých ich predstavoval ako svojich kolegov, spolupracovníkov v službe, a takisto ich označoval dvoma alebo viacerými titulmi. V jeho listoch sa pravidelne objavuje doložka, kde ich chváli a vyzdvihuje. Napríklad Tychikos je milovaný brat a verný diakon (v liste Efezským – v slovenských prekladoch buď ako služobník alebo pomocník. v liste Kolosenským má aspoň evanjelický preklad ako jediný slovo diakon. som rada.) Všetci nositelia Pavlových listov boli vybraní nie náhodne, ale s ohľadom na to, kto boli. Lebo vtedajší zvyk bol, že nositelia listov pridali ešte pár osobných odkazov. A takisto vysvetľovali list, ktorý priniesli.

A správna reakcia na túto informáciu by bola, ak by sa vám z toho zatočila hlava.

Lebo toto je list Rímskym!

Skúsim vysvetliť. List Rímskym je najzásadnejší, najobsažnejší, najkomplikovanejší, Pavlovou teológiou najpožehnanejší list v celej Novej Zmluve. Tento list je síce prvý, ale ako prvý z listov sa čítať učite neodporúča. Je to ťažký list. Nie ľahko zrozumiteľný. Dá sa v ňom stratiť a získať pocit, že nerozumiete materskému jazyku. A pritom je to nesmierne zásadný list! Martin Luther pri čítaní tohto listu dospel k novému pochopeniu viery. Lebo keď niekto hovorí o zásadných veciach, o otázkach odpustenia, otázkach života a smrti, a nepozná list Rímskym – nevie, o čom hovorí. List Rímskym je presne to, čo spustilo zmeny v jednom človeku, v cirkvi, čo v mnohých smeroch zmenilo celú Európu a potom aj celý svet. Zásadný, významný, vzácny.

TOTO JE LIST RÍMSKYM!

A Foibé bola s týmto listom poslaná, aby ho vysvetlila. Žena. Už teda viete, prečo by sa vám z tej informácie mala zatočiť hlava? (a kľudne k tomu pridajte aj hviezdičky.)

Pri Foibé nás ešte čakajú ďalšie veci, zvlášť sa teším na písanie o nej ako o diakonke. Ale aj o tom, kto bola, ako cestovala po svete bez toho, žeby ju nejaký muž pustil, čo asi robila so svojimi peniazmi a čo možno ešte plánovala… neviem sa dočkať.