(prosím, ospravedlnite to, že posledný odsek blogu na audiu nie je nahraný. čítajte nižšie.)

Už som zistila, že mnohé postavy v Biblii sú prehliadané na úkor druhých. Napríklad taká Hagar na úkor Sáry a Abraháma. To z nich dvoch chceme mať príkladný pár a zdá sa nám, že ona nie je podstatná. No aby som bola úprimná, ľudí v Biblii prehliadam aj ja. Niektorých si jednoducho vôbec nevšimnem. 

Tak nejak to bolo aj so ženami v knihe Skutkov. Zvlášť 16-ta kapitola je na ne bohatá, plus tam máte príbehy, ktoré vás strhnú takmer okamžite. Na jej začiatku je spomínaný Timoteus, a keď sa poobzeráte v Biblii po jeho mame a babičke, zistíte, že je to celkom inšpirujúce a podnetné čítanie. Rýchlo potom nasleduje príbeh Lýdie, prvej kresťanky v Európe, ktorá hľadala Boha, kým On nenašiel ju. A záver kapitoly je príbeh o vyslobodení z väzenia pre Pavla a Sílasa, plný zázrakov. Kto by v tomto celom neprehliadol nejakú nepodstatnú veštiacu dievčinu? 

Teda ja som ju prehliadala pomerne dlho. 

kde to vlastne sme 

Spolu s Pavlom a Sílasom sme sa dostali do Filipis, mesta v súčasnom Grécku. Ležalo na ceste spájajúcej Európu s Áziou a premleli sa ním mnohí ľudia, mnohé kultúry, mnohé náboženstvá. Spolu s Pavlom však prichádza niečo iné. On rozpráva o Kristovi, ktorý je naplnením starých proroctiev, stelesnenie Boha na zemi. 

Pavol, kdekoľvek prišiel, mal zvyk ísť najprv do synagógy. Príslušníci jeho národa totiž nežili len v Jeruzaleme a v ich pôvodnej domovine. Mnohí odchádzali, niektorí dobrovoľne a iní menej, do cudzích miest, kde si však priniesli svoju vieru. A tej sa držali, hoci to bola v tom kotli mnohých iných vier a povier celkom výzva.

Židia v takýchto mestách mali zvyčajne svoje synagógy, kde sa modlievali, no ak v danom meste synagóga nebola, bolo pár iných možností na stretávanie sa. Zvlášť to boli miesta s prúdiacou vodou, a pri takom, pri rieke za mestom našli v sobotu modliace sa ženy. Medzi nimi bola Lýdia. 

Je celkom možné, že to nebolo len miesto na brehu rieky, ale modlitebný dom, a kto vie, možno ho raz niekto vo Filipis vykope. Tam sa na modlitby ponáhľal Pavol so Sílasom, už ubytovaní v Lýdiinom dome. Je možné, že bol s nimi aj Timoteus, ktorého som spomenula skôr a takisto aj Lukáš, ktorý toto celé píše. A rovnako aj Lýdia, nehovoriac o ľuďoch, o ktorých nevieme. Mohla to byť celkom veľká skupinka, keď ich na ceste stretla jedna dievčina. 

kto nám to márnosť vbehol do cesty

Toto nie je náhodné stretnutie. Nakoniec, ja na náhody príliš neverím, svoju vieru si nechávam na iné (možno menej logické) veci. Lukáš, autor tohto rozprávania píše: Stretli sme akúsi dievčinu, ktorá mala vešteckého ducha a veštením prinášala svojim pánom veľký zisk. Chodila za Pavlom a za nami, a vykrikovala: „Títo ľudia sú služobníkmi Najvyššieho Boha a ohlasujú vám cestu spásy.

Na prvé počutie by bolo jednoduché si myslieť, aké nečakané pekné svedectvo! Toto dievča vie, že Pavol slúži Bohu a že má dôležitú správu! Nechceli by všetci kazatelia takúto úprimnú, spontánnu reklamu? 

Ach kiež by všetko bolo tak jednoduché. Niektoré príbehy aj ľudia v nich sú ako zamotané klbko. To, čo vidíme na povrchu, nie je všetko. Tu síce odznieva títo ľudia sú služobníci najvyššieho Boha atakďalej, ale kto tie slová vyslovuje? Dievčina s vešteckým duchom. 

zastávka v prekladoch 

V prvom rade chcem povedať, nečítajte len jeden preklad Biblie, nikdy to stačiť nebude. A v tejto chvíli idem ignorovať evanjelický preklad, lebo žiaden iný túto dievčinu nepredstavil tak odveci. Povedať služobná dievka  je nielenže nepresné – lebo to nebola slúžka, ale otrokyňa – ale aj slovo dievka  je v kategórii so slovom baba – niečo, čo možno kedysi, myslím pred sto rokmi, znelo primerane, ale v súčasnom jazyku to znie proste veľmi, preveľmi odveci.  

Preto zostanem pri dievčine. Je to láskavý výraz pre mladú ženu, ktorá si podľa všetkého veľa láskavosti v živote neužila. A ja oceňujem všetkých, ktorí jej tú láskavosť a trocha úcty dopriali aspoň v prekladoch. 

A tiež, dnes nám pre presné pochopenie toho, čo robila, nebude stačiť žiaden preklad, niektoré veci jednoducho nevieme preložiť. Totiž, ak si pomyslíte, že veštenie je vlastne ako proroctvo, čomu je Biblia pozitívne naklonená, potom to svedectvo tej dievčiny o Pavlovi vyznie veľmi pozitívne, že? Nie tak celkom. 

Čo mala tá dievčina doslova? Vešteckého ducha – presnejšie – πνεῦμα ⸀πύθωνα – ducha pytóna. A na vysvetlenie toho potrebujeme zájsť do gréckej mytológie. 

Podľa jednej legendy boh Apolón zabil veľkého hada Pytóna. Ten had predtým strážil orákulum, veštecké miesto  v Delfách. Po Apolónovi sa potom premenoval aj chrám a veštby pokračovali, len sa už veštilo nie v mene predchádzajúcej bohyne, ale v jeho mene. Apolónovi ľudia veľa nezmenili, skôr si privlastnili, čo tam už bolo – veštby pokračovali. Stále to boli výlučne ženy s kňažkou Pýtiou na čele. Stále tam v jej mene počuť toho pytóna, ktorý vraj bol Apolónom zabitý. 

Všetko z gréckej mytológie vedieť nepotrebujeme, tento príbeh je však celkom dobrá ukážka, ako sa menili bohovia a popri pestovaní starých zvykov tvorili nové viery. (a prečo je možné, že v tých mytologických veciach máme celkom hokej.) Ale v prvom rade – to, čo sa dialo v Delfách, ovplyvňovalo ľudí široko ďaleko. Z Delf do Filipis, kde sme dnes my, je to aktuálne deväť hodín autobusom. Táto dievčina sa tam dostala skôr a nevieme, ako prišla k veštiacemu duchu pýtie odtiaľ, nevieme, či predtým pracovala v orákulu v Delfách… vlastne, ak mám byť úprimná, nevieme o nej nič. 

bezmenní ľudia 

Je celkom možné, že ani Pavol, ani Lukáš, ktorí to napísali, nevedeli o nej viac. Toto dievča nemá meno a okrem toho, že veští a svojim majiteľom dobre zarába, nemá žiadnu inú identitu. Je to len postava, ktorá sa objaví a potom sa stráca, ako keby nebola podstatná, ako keby nebola vôbec dôležitá. Len nech nebrzdí dôležitých ľudí v práci! 

A možno to je dôvod, prečo som tak háklivá na spôsob, ako sa o nej hovorí. 

Nebol to len jeden deň, bolo to znova a znova, keď chodila za Pavlom a jeho spolupracovníkmi, a vyhlasovala dookola to isté. Pavla to netešilo, práve naopak, jedného dňa ho to asi celkom slušne dožralo. Otočil sa a jednoducho povedal duchovi v nej, prikazujem ti v mene Ježiša Krista, aby si vyšiel z nej. 

Netuším, prečo to neurobil skôr, netuším ani to, či je v poriadku robiť exorcizmus v momente, keď vás niekto dožerie. Je dostatočné vysvetlenie to, že Pavol bol, rovnako ako ja, cholerik? Ale dnes sa tým zaoberať nebudem, Pavlom sa zaoberajú všetci. Máme tu dievčinu, akú sme inde ešte nestretli, a v spojitosti s tým, čo sa stalo, tiež máme otázky. Dôležité otázky!

pôda, po ktorej máme obavy kráčať

Toto je jeden z príbehov, ktoré je jednoduchšie obísť. My kresťania veľmi radi hovoríme, že neexistuje iný boh okrem toho nášho, v ktorého veríme, Jediného Najvyššieho Boha. Všetko ostatné sú rozprávky na úrovni Snehulienky a siedmych trpaslíkov. 

No potom tu máme príbeh o dievčine, ktorá má všetiaceho ducha gréckych bohov. A evidentne sa tam niečo deje, lebo logicky – ak by sa nič nedialo, apoštol Pavol by nemal čo vyháňať, že? Takže ako to je? 

Určite vieme, že existuje duchovný svet okolo nás. Rovnako ako náš Boh a naša viera nie je len tradícia, kultúrno-psychologicko-upokojujúca zložka nášho života, tak aj iné sily. Nevieme o nich dosť, no to ani nepotrebujeme. Aby sme si rozumeli. Vo všeobecnosti je pre mňa náročné vyhlásiť, že o niečom, čo ma zaujíma, nepotrebujem vedieť viac. Ale toto je výnimka, kde to budem opakovať a verte mi, viem prečo. 

Nakoniec, na základné a dôležité veci už odpovede máme. 

• Prečo to Pavol urobil? Pravdepodobne nechcel spôsobiť nedorozumenie pri ľuďoch počúvajúcich jej svedectvo. To nie v zlom voči nej samej, ona sa nakoniec vyjadrovala len pojmami, aké poznala. 
• Svedčila táto dievčina o Bohu? Nie. Výraz „Najvyšší Boh“ mohol znamenať aj Dia(to je genitív od slova Zeus, najvyšší grécky boh)
• Bolo jej svedectvo z Ducha Svätého? Nie. Berme do úvahy, že aj diabol a démoni sú si istí Božou existenciou a Jeho mocou. Ak sa spýtate ich, oni vedia. (ale to prosím berte len ako rečnícku formuláciu.)
• Čo sa s ňou stalo potom? To sakra neviem! 

A to je to, čo ma trápi. Pamätáte si Ježišovo podobenstvo o dome, z ktorého bol ktosi vyhnaný, a keďže ten dom zostal prázdny, ten niekto sa vrátil ešte s ďalšími, jemu podobnými? To isté platí pri exorcizmoch. Nerobíme poriadok na to, aby sme nechali prázdny priestor. Robíme poriadok, aby sme tento priestor zaplnili Kristom. Stalo sa to pri tejto veštiacej dievčine? Neviem. Môžem dúfať, môžem sa spoliehať na to, že pre Pavla by to mala byť samozrejmosť, on na rozdiel od nás žil vo svete, kde asi nikoho pri týchto témach nemyklo tak, ako asi polovicu z vás, keď to čítate. Hádam na to Pavol nezabudol. Ale Biblia o tom nepíše, takže: neviem.

záver pre ňu…

Naozaj by som si želala vedieť, ako jej život pokračoval. Píšem si to na zoznam otázok, ktoré položím v nebi, a ten zoznam – za ten čas, čo čítam Bibliu – celkom slušne narástol. A aj o nej chcem vedieť! Stále hovorím “ona”, lebo nepoznám jej meno, asi ani ostatní, ktorí sa s ňou stretli, ho nepoznali, a to mi príde smutné. Mená sú dôležité a to jej nebolo vyslovované, používané, teda ona ho v tej chvíli nemala. 

Spomenula som, že “služobná dievka” nie je presný preklad, nielen kvôli tomu druhému slovu, ale aj kvôli tomu, že ona nebola tak slúžka, ako otrokyňa. Majetok svojich pánov, ktorí kvôli Pavlovi prišli o svoje zisky. Čo urobiť s mladou ženou, ktorá prestala veštiť? Áno, je možné ju využívať inak. Tam, kde existuje otroctvo, nie je prostitúcia niečo, nad čím by sa niekto hlboko zamýšľal. A je veľmi pravdepodobné, že to bol ďalší spôsob, ako ju jej majitelia využívali. A to aj v prípade, že jej Pavol kázal Krista. Lebo niečo urobiť mohol, ale vyslobodiť ju z otroctva? Toto nie je rozprávka. A keď vám to celé… dôjde…. už to neznie tak pekne, ani tak nepodstatne, ako na začiatku, čo? 

…a záver pre mňa

Ja som si pripomenula, akí podstatní sú ľudia, ktorí sú často prehliadaní. Práve ich príbehy hovoria o nás pravdy, ktoré nie sú príjemné. A takí ľudia stále existujú. Tí, ktorým odopierame dôstojnosť, pozornosť, nevyslovujeme ich mená. A najradšej sa tvárime, že neexitujú, lebo viete, my máme iné, dôležitejšie úlohy! Či je to rasa, výzor, chudoba, nedostatok hygieny, morálky, problémy s alkoholom, agresivita, vulgárnosť, čokoľvek. Všetci máme niekoho, pri kom je naša prvá myšlienka otočiť sa. A pozerať sa radšej niekde úplne inde. 

Tiež si prosím pripomeňme, že vykorisťovanie ľudí existuje stále. V mnohých podobách – od celkom nevinných až po také, kde sa nám obracia žalúdok a v hrôze z toho nevieme spať. 

A robíme niečo ako cirkev? Nie. My príliš nevieme, ako pomáhať živým, hlavne ak je to niečo komplikovanejšie. Lebo my si radšej pripomenieme nejaké výročie úmrtia dávno mŕtveho človeka. 

Ale aj ja som cirkev. A dúfam, že pri najbližšej príležitosti sa takého človeka nezabudnem spýtať na meno.