Určite existujú aj jednoduchšie…milšie… láskavejšie príbehy. Ale vo chvíľach, keď sa sami zmietame v niečom podobnom, láskavé príbehy nestačia. Chceme počuť o ľuďoch, ktorí boli odmietnutí a chceme vedieť, čo urobili. Cez iných ľudí chceme rozumieť tomu, čo sa deje s nami. 

pohanský koniec sveta

Príbeh začne jednoducho. Ježiš predtým intenzívne debatoval s farizejmi a má dosť. Tak ľudsky vyčerpane dosť. Potrebuje chvíľu pokoja a odchádza niekam, kde by Ho nikto nemal poznať.  (mám veľmi rada takéto súvislosti, lebo niekedy to vyznie tak, že ako kresťania nemáme právo byť vyčerpaní ani povedať, fakt je toho na mňa veľa, potrebujem na chvíľu vypadnúť z tohto kolotoča – ale Ježiš práve to urobil. cielene odišiel niekam, kde by Ho nikto nemal hľadať. proste si vzal dovolenku.)

Šiel hore na sever, kde teraz nájdeme Libanon. Pre Ježiša to nebola adresa trvalého bydliska, len prechodný pobyt. A v tej oblasti žili ľudia, ktorých poznáme pod menom Féničania. Ak by sme si potrebovali vybrať, akým pohanom chceme byť… koho by ste si zvolili? Ja by som chcela byť Féničanka. 

Féničania stavali lode a plavili sa po svete, zakladali kolónie v oblasti Stredozemného mora – napríklad, počuli ste už o Kartágu? Objavovali svet, kultúru a všetko to, čo objavili, chceli aj sprostredkovať ďalej.  Boli to oni, čo vytvorili najstaršiu abecedu na svete. Boli dobrí navigátori, vedeli sa zorientovať všade, kde ich vietor zavial. Presnejšie, kam dovolili, aby ich zavial. Vďaka nim celá oblasť začala prosperovať. 

niekto Ho predsa len našiel

Ježiš odchádza do oblasti, kde časť týchto ľudí stále žila. Tam uctievajú mnohých iných bohov a na Mesiáša nikto nečaká. Tam by teoreticky mohol mať pokoj… teda, myslíme pokojom pokoj od ľudí? Alebo pokoj s ľuďmi? 

Ježiša však aj tam predsa len niekto spozná. Slovo sa roznesie veľmi rýchlo a už je pred Ním žena, ktorá Ho prosí o pomoc. Presnejšie, ide o jej dcéru, posadnutú démonom. A jej matka urobí všetko preto, aby ju Ježiš neprehliadol. Kričí, klania sa Mu a padá Mu k nohám. 

Zmiluj sa nado mnou, Pane, Syn Dávidov! Dcéra sa mi strašne trápi, posadnutá démonom.  – Ak by povedala len pane,  to by sa dalo prehliadnuť ako bežná zdvorilosť. Ale ona dodala syn Dávidov! Toto nie je bežný titul. Možno tam hore na severe nikto nečaká Mesiáša, ale o proroctvách o tom možno niečo vedia. 

mala tú odvahu

Ešte sa zastavme pri tom “drobnom” detaile, že tá žena oslovila Ježiša. Ako prvá. Lebo to naozaj nebolo len tak. My často v Biblii prehliadneme veci, ktoré sú u nás bežné, ale vtedy boli vnímané inak.  Žena, ktorá kričí a padá Mu k nohám, je pohanka. A ešte je žena! To, že sa niečo také stane, je rovnako pravdepodobné, ako že na Blízkom východe napadá sneh. 

Ženy nehovorili s cudzími mužmi a naopak. A za cudzieho považovali kohokoľvek, kto nebol ich priama rodina. Keď v evanjeliách vidíme nejaký rozhovor medzi Ježišom a akoukoľvek ženou, je to napríklad keď tam už predtým bol nejaký vzťah – ako Marta a Mária. Ale inak? Aj tá žena hriešnica, čo Mu pomazala nohy, to urobila síce so slzami, ale bez slova. 

Ježiš oslovoval cudzie ženy, začínal rozhovory, no to vôbec nebolo bežné! A viete, koľko žien som našla v evanjeliách, ktoré ho oslovili ako prvé? Bez nejakého kontextu, bez toho, aby sa ozval On… len tak? Štyri. 

Tri z nich sú Mária, jeho mama – samozrejme. Mária, matka synov Zebedeových, dvoch z Jeho učeníkov – a Mária Magdaléna. Tri z Jeho najbližšieho okruhu a (možno nielen jedna) z Jeho rodiny. A štvrtá žena, ktorá oslovila Ježiša, bola táto. 

materstvo tej ženy 

Musím uznať, mala odvahu. Možno to nebola odvaha moreplavcov, o ktorej sa píšu dejiny, alebo bola to odvaha matky. Lebo všimnite si – nehovorila zmiluj sa nad mojou dcérou, ale zmiluj sa na do mnou! 

Pár desiatok rokov po tejto udalosti napísal jeden z Ježišových nasledovníkov, plačte s plačúcimi. Tušil, že súcit s druhými ľuďmi rozširuje našu ľudskosť a nás samých robí lepšími ľuďmi. 

To je tá záhadná vec, že ak by sa to týkalo len nás, povieme si možno, zmierim sa s tým. Ale ak je to niekto iný a my jeho, jej bolesť prežívame ešte intenzívnejšie ako tú svoju… asi práve to je ten moment, ktorý nás ženie ďalej. V inej ľudskej bytosti vidíme rozšírenie samých seba a to nás motivuje ísť až za hranice, ktoré by sme neprekročili ani sami kvôli sebe. 

Táto žena je matka  a pre ňu to nie je len cvíľkový súcit s niekým. Toto je na celý život. Možno preto sa hovorí o láske ako o niečom, čo mení svet. Nie sú to sladké slová, je to motivácia, ktorú je takmer nemožné zastaviť. 

A aj preto je pokračovanie toho rozhovoru tak nečakané. Ako keby nás zrazu ponorili do ľadovej vody.

nemám záujem 

Féničania boli odvážni, prekonávali sami seba a rešpektovali odvahu. Myslím, že aj táto žena to mala v krvi. Plavili sa do neznáma a často objavili nečakané veci… a asi rovnako často nie. Lebo aj ten príbeh zo začiatku znie… ako plavba do neznámych vôd, okolo vás zúri búrka a vy ani netušíte, ktorým smerom sa pustiť k pevnine. 

Ježiš ako záchranca bol pre ňu netradičná voľba. A na chvíľu sa zdalo, že aj veľmi zlá voľba. 

Na jej prosbu najprv hovorí, že je poslaný len k strateným ovciam Izraela, a na ďalšie naliehanie odpovedá priamo jej: Nie je dobré vziať chieb deťom a hodiť ho šteňatám. 

Už viete, prečo je to jeden z najkontroverznejších príbehov z evanjelií? Už viete. 

Ježiš odmieta pomôcť

Našla som pomerne dosť vysvetlení, prečo Ježiš povedal, čo povedal. (bude na ne priestor v knihe.) Ale v prvom rade – ak by sme boli na mieste tej ženy, mali by sme na podobné analýzy čas? 

Prišla za Ježišom a Ježiš ju odmietol. Ako mohla zareagovať? Dotknuto. – Vieš koľko som za tebou šla? Koľko námahy ma stálo nájsť ťa? A ty takto…? 

Hádavo a útočne. Mohol by si byť rád, že som sa vybrala za tebou, my máme lepších bohov, mal by si to vidieť ako česť, že chcem pomoc od teba! Ani vlastne neverím, že mi môžeš pomôcť, lebo to všetko sú len reči… 

Alebo vydierajúco. Ako matka, ktorá už nevie, čo robiť a nalieha na city. Rodičia to robia doteraz. A je ťažké mať im to za zlé, keď napríklad ich dieťa potrebuje peniaze na liečbu a štát im to odmieta zaplatiť, robia to presne takto. Na sociálnych sieťach zverejnia tú najsladšiu najmilšiu fotku svojho dieťaťa, prosiac o pomoc. A nie, nikto s trochou citu im nehovorí, aby s tým prestali, práve naopak. Vo všetkých nás by mal byť ten základný inštinkt, ktorý nás motivuje, až núti pomáhať deťom! 

Počkať…. nemal ten inštinkt Ježiš? Aj keď je to náročné pripustiť, v tejto chvíli je to úplne nepodstatná vec.

blahoslavení, ktorí sa vedia povzniesť

V tejto dobe sa veľa hovorí o vlastnej hodnote, o sebauvedomení aj o rešpekte k sebe. A nie, ja určite netvrdím, že to nie je správne, kdeže. Len si dovolím navrhnúť vyváženie. Pripustiť, že v našej galaxii občas nie sme tým Slnkom v strede a nie, všetko sa netočí len okolo nás. A možno sa nechceme cítiť ako rohožka, ktorú každý prekročí v momente, ako si o ňu otrie nohy… no pripustili ste niekedy, že možno práve to je treba? Aby sme prekročili sami seba. 

Odvaha tej ženy sa nevyčerpala, a ani múdrosť, lebo múdrosť nie je len vo vedomostiach, ale presne v tom, vedieť, kedy potrebujeme prekročiť… sami seba. Nebola ani dotknutá, ani nahnevaná ani sklamaná. Naozaj, nič také z jej príbehu ani nevidno. 

Potrebovala viac prosiť? Nie. Potrebovala myslieť inak. 

Nemôžeme zmeniť nikoho iného ako seba. Nemôžeme ľudí prinútiť, aby niečo cítili, aby nám pomohli. V podstate môžeme zmeniť naozaj len sami seba. 

Vidí ma tento muž ako psa? Aj moju dcéru? V poriadku. Lebo hádkou s ním by som jeho názor nezmenila, možno len utvrdila. A mne nejde o to, mať za každú cenu pravdu. Mne ide o moje dieťa. Ak je toto hra, nie som to ja, čo určuje pravidlá. Pristúpim teda na jeho pravidlá. Áno, nie som viac ako pes. Ponížilo ma to? Je zo mňa rohožka? Ale kdeže. Doviedlo ma to ku geniálnej odpovedi. Áno, ja a moja dcéra sme ako psy. Prečo by som sa hádala, keď s ním môžem súhlasiť? A v tom súhlase je riešenie… lebo aj psy jedia omrvinky zo stola svojich pánov. 

odpoveď nakoniec prišla 

Tento príbeh je pre mňa osobne jednou z najväčších vyziev na rozmýšľanie… lebo och, márnosť, ako veľmi sa viem vcítiť do všetkých tých vecí, čo tá žena urobiť mohla! Ale neurobila. A to je tá pointa. 

Čím viac sa na jej postoj dívam, tým viac mi dáva zmysel, aj v súvislosti so všetkým ostatným, čo v Biblii nájdeme. Aspoň jedno miesto. Ten jeden z Ježišových nasledovníkov, ktorého som dnes už spomenula, v inom liste napísal toto a ako keby písal o tejto matke: Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a snažím sa o to, čo je predo mnou; cieľ mám vždy pred očami. 

Aj ona mala nie seba, ale svoj cieľ pred očami. 

A preto jej Ježiš povedal, žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako si želáš! Žena dostala, čo chcela, a ešte niečo naviac. Jej dcéra vyzdravela a ona sama dostala nesmierne veľké, výnimočné uznanie. Veľká je tvoja viera! A ja si zo srdca želám myslieť ako ona. 

POZNÁMKY

Mnoho k tomuto príbehu sa odkladá… nie na neskôr, ale do knihy. Lebo stále je o čom hovoriť a veľa čo vysvetľovať. Ak chcete knihu podporiť a zabezpečiť si ju ešte skôr, ako príde na svet, urobte tak kliknutím tu.  Ďakujem.