Pamätám si ako dnes jeden Štedrý večer. Tlačili sme sa v kostolných laviciach, a príliš pohodlné to nebolo. Nesedeli sme tam, kde zvyčajne, a keďže lavice v tom spomínanom kostole sú staré, znamená to aj to, že medzi nimi sú iné medzery.  Tá lavica, kde sme sedeli teraz, bola užšia a moje nohy sa tam jednoducho nevedeli poskladať! Stále som ich musela mať vytočené do strany a poviem vám,  nebolo to najpohodlnejší pocit. Okrem toho si predo mňa sadol niekto, kto mi stále kabátom odtláčal spevník a v lavici za mnou bola žena s príliš intenzívnym parfémom. Bolo toho príliš veľa a do toho všetkého sa mi zdalo, že aj vianočný stromček už bliká príliš rýchlo. 

Moje telo sa vôbec necítilo pohodlne, najradšej by sa vzdialilo a moja hlava za tým príliš nezaostávala. Vtedy mi napadlo, aké to bolo pre Ježiša, vymeniť svoj božský status za ľudské telo. Hovoríme o tom dosť, teda aspoň citujeme Jána a vravíme, Slovo stalo sa telom, ale márnosť, rozmýšľali sme niekedy nad tým ozaj do hĺbky? Ak som sa ja vtedy cítila nepohodlne, On to vo svojej zmene formy musel mať podstatne ťažšie. 

preduchovnelosť

Možno je háčik v tom, že telesnosť oddeľujeme od duchovnosti, a robíme to hlavne vo všetkom, čo sa týka našej viery. (rozmýšľam napríklad o tom, ako nehovoríme, že si vychutnávame jedlo, lebo to je také telesné, a na druhej strane sa odmietame postiť, lebo… to je také telesné?)

Mnohé veci, ktoré sa týkajú našej telesnosti, zvyčajne v rozhovoroch obchádzame, nespomíname ich v slušnej spoločnosti alebo maximálne len pri tých, ktorí sú nám najbližšie. Možno výnimky robíme, keď sme chorí, lebo  občas sa potrebujeme posťažovať, aby nám bolo ľahšie, ale inak? Nie. A určite nie v kostole. Tu sa predsa sústredíme na tie duchovné veci a to telesné dávame nabok. Naše telo často ako keby neexistovalo. 

Na jednej strane, občas je dobré sústrediť sa na duchovné veci. Nie je predsa to pointa mnohého, čo robíme? Na strane druhej – to odkladanie tém, čo súvisia s našim telom – uvažujem – nebráni nám to niekedy v chápaní niektorých vecí?

stále ľudské telo

Vianoce sú toho veľmi dobrým príkladom. Hovoríme, že Slovo sa stalo telom – Boží Syn sa narodil cez ženu – ale už máme problém so všetkým ostatným. 

Začnime Máriiným pôrodom. Možno ste aj vy cez sviatky počuli, ako Mária nerodila prirodzene, tak ako každá ostatná žena, ale inak! Bezbolestne, vlastne – takmer celkom duchovne. Len pripomínam, že v Biblii ani v skorej kresťanskej tradícii nemáme k tomu ani mäkké f.  Tá úcta k Márii niekedy ľuďom bráni vidieť jej pôrod so všetkým, čo tam je – s krvou, bolesťou, s rôznymi telesnými tekutinami a procesmi, ktoré nie sú lákavé na pohľad. Ale práve tieto procesy prinášajú život. 

A potom je tu Ježiš, jej Syn. Áno, Boh sa narodil do jasličiek – ale to jeho ľudské bábätkovské telo má aj ľudské potreby. Napríklad to, že aj Boží Syn potrebuje vymeniť plienky. 

Presne to sú veci, ktoré nespomíname… ktorým sa vyhýbame… myslíme si, že tým Božiemu Synovi prejavujeme úctu. No takto na druhej strane aj zabúdame, aká obeť bola od Neho – byť tu s nami v ľudskom tele. Hovoríme, Slovo stalo sa telom, a myslíme na Ježiša, tak prečo chceme to telesné redukovať? Slovo stalo sa telom, ale nie úplne, lebo to by nebolo dosť dôstojné? Ale presne to je pointa! 

Pokračujme tým, čo prišlo za narodením.  Viete, čo sa pri židovských chlapcoch dialo v ôsmy deň po ich narodení? Vtedy každý  absolvoval jeden dôležitý zákrok – obriezku. Ježiš rovnako. Máme k tomu v evanjeliu len jeden verš, tam sa spomína obriezka jedným dychom s Ježišovým menom. Lebo obriezka bola samozrejmosť a nebolo ju treba vysvetľovať. Im možno nie, ale nám…? 

poznáte v Biblii divnejšiu vec na oslavovanie?

Zo všetkých telesných tém je obriezka spomínaná najmenej – zdá sa byť príliš osobná, príliš nevhodná na to, aby sa o nej hovorilo len tak.  Pritom v prvých storočiach, keď kresťania rozhodovali, ktoré príležitosti v roku si budú pripomínať a sláviť, obriezku tam zaradili tiež. Presnejšie, Ježišovu obriezku – na pripomenutie toho, že Boží Syn prišiel medzi nás v ľudskom tele a v tom ľudskom tele sa podriadil Zákonu. 

Obriezka bola od začiatku Biblie  dôležitá téma. Prvý krát sa spomína v súvislosti s Abrahámom, ktorý dostal príkaz obrezať seba aj všetkých mužov v jeho domácnosti, na znamenie zmluvy s Bohom. (ak ste už nejakým omylom narazili na zobrazenie tohto príbehu, určite mi dáte za pravdu, že nie všetky príbehy z Biblie treba ilustrovať.) Tento zvyk potom pokračoval ďalšie stáročia. Dodržiavaním tohto príkazu sa všetci muži doslova fyzicky odovzdávali Bohu. 

 Pamätám si aj to, ako sme sa o obriezke učili my na škole. Mali sme výborného profesora Starej Zmluvy, ktorý k tejto téme pristúpil veľmi pragmaticky. Najprv s nami prešiel texty, rituál a jeho pozadie a potom jednoducho vysvetlil aj ukázal, ako  sa to robilo. Pamätám si aj to, že mužská časť mojich spolužiakov mala presne v tom okamihu hlavy dole. Nečudujem sa im, v opačnom garde by to bolo asi dosť nepríjemné pre mňa, no ak je to v Biblii, hádam môžeme pripustiť, že to má pointu. (a že to nie je len pre to, aby nás to priviedlo do rozpakov.) 

telo je podstatné

Pre nás, ktorí tento zvyk nepoznáme, je to možno zvláštna a nie príliš pohodlná predstava – nosiť znamenie zmluvy s Bohom na tele.  Ale podobné veci máme aj my, keď na tele nosíme znamenia alebo stopy po niečom. Máme jazvy, máme tetovania, prepichujeme si uši. Striháme si vlasy alebo si ich nechávame rásť, muži si nechávajú fúzy alebo zapúšťajú bradu. Mnohé z týchto vecí súvisia aj s vierou. Alebo iné symboly. Keď uzavriete manželstvo, zvyčajne si manželia vymenia obrúčky. To možno nie je úplne trvalá zmena na našom tele, ale skôr dobrovoľné viditeľné znamenie a priznanie sa k partnerovi.

Obriezka mala symbolizovať vzťah s Bohom. Bolo to telesné znamenie, ktoré hovorilo o niečom duchovnom. Bolo to síce telesné znamenie, ale..  nie tak veľmi viditeľné, keďže sa týka tých partií tela, ktoré takmer nikto okrem vlastníka toho konkrétneho tela nevidí. A myslím, že to bol aj cieľ, okrem iného, niečo tak veľmi osobné. 

telo nie je všetko

Telesné znamenie malo na povrchu ukazovať, čo sa deje vo vnútri. No ak to zostane len na povrchu, symbol prestáva mať zmysel. Starozmluvní proroci často kritizovali ľudí, ktorí síce nosili toto znamenie zmluvy na tele, no ich život o tom nesvedčil. Zvlášť taký Jeremiáš nešiel po slová ďaleko: Obrežte sa pre Hospodina, odstráňte predkožku svojho srdca, muži Judska a obyvatelia Jeruzalema, aby nevyšľahol môj hnev ako oheň a nehorel neuhasiteľne pre zlobu vašich skutkov.

A ešte skôr ako proroci, tu bol Mojžiš. Ten ľuďom povedal: Preto si obrežte svoje neobrezané srdce a nebuďte už takí zatvrdnutí.

O Ježišovi vyznávame, že bol pravý Boh a pravý človek. Hej, oboje, akokoľvek zvláštne to znie, ak sa nad tým zamyslíte. Ale zvykneme sa tváriť, že to ľudské sa Ho… akosi netýkalo. Nedotýkalo. Že síce mal telo, ale bol nejak nad ním. Myslím, že ak to telesné budeme naďalej v hlave odtláčať kdesi do rohu, nedôjdu nám ďalšie súvislosti. Ako napríklad, že v tej Ježišovej telesnosti je zahrnutá nielen obriezka, ale mnoho ďalšieho. A končí to krížom. 

vďaka telesnému sa zmenilo aj to duchovné

Ak by som chcela hovoriť o tom, ako súvisí to telesné a duchovné, písala by som asi do ďalšej stredy. Ale ak si máte zapamätať jednu vec, nech je to toto. Keď hovoríme, že nežijeme zákonom, ale milosťou, hovoríme aj o tom. Ako telo nestačilo, ale ním to začalo. Telo sa podriaďuje Zákonu, ale márnosť, kedy sme o sebe uverili, že pre dobrý duchovný život nám stačí chcieť? Zákon nie je dosť. Chce to milosť. Vo vzťahu k Bohu aj k ľuďom. (a ak vám toto nedá dosť myšlienok na to, aby ste nad tým uvažovali do ďalšej stredy, tak potom už asi nič.)

na koniec

Začínali sme tak pekne, Slovo stalo sa telom, ale my by sme najradšej zostali len pri slove. Lebo to telesné nie je ten najľahší námet na rozhovor. Ale ak pre nás, vlastníkov ľudského tela od začiatku našej existencie sú tieto veci nepohodlné, predstavme si, aké to bolo pre Toho, o kom vyznávame, že existoval už pred tým, ako v tom ľudskom tele prišiel. A tiež si prosím pripomeňme, že našim telám môžeme byť za mnohé vďační. Sú spôsobom, ako objavujeme a meníme svet, sú zdrojom potešenia, nádeje a života. A na čokoľvek, čo s nimi súvisí, sa môžeme pozerať ako na výnimočnú duchovnú vec.

POZNÁMKY

Kresťanstvo má židovské korene, no obriezka sa už nepraktizuje. Znamenia na tele nestačili. Zákon bol málo. Neznamená to, že obriezka je zlá, má veľa zdravotných pozitív a tiež, ak ešte nemáte dosť, nad čím by ste uvažovali, nájdite si text o tom, ako apoštol Pavol obrezal Timotea. (a ak stále nemáte dosť na to, aby sa vaša hlava nenudila, nájdite si text, kde Mojžiša obrezala jeho vlastná manželka – lebo Boh sa ho chystal zabiť. čím viac komentárov k tomuto textu čítam, tým menej ho chápem.) (… a …ak by sa niekto znova pýtal – áno, oba tieto texty sú v Biblii. v tej Biblii, čo bez ohľadu na vierovyznanie máme všetci. …a že vraj nudná kniha….)

Obriezka sa týka intímnych mužských partií a tie sú v Biblii spomínané viac, ako by ste čakali. Nie preto, aby nás to uvádzalo do rozpakov (to je akosi vedľajší nechcený efekt… generácie, čo si myslí, že pointa duchovnosti je ignorovať telo…?) Ale aj preto, že tieto partie súvisia s plodnosťou. A plodnosť, potomkovia! to je naozaj veľká téma. Pamätám si, ako som čítala výklad ku Genesis, kde Abrahám posiela svojho sluhu po budúcu manželku svojho syna a ten sluha má v istom (dôležitom a svätom) momente ruku na jeho lone. Pre nás je to stále zvláštne. Oni boli myslím lepší v tom, že chápali súvislosti. 

Symbolom milosti, ktorý všetci podľa kresťanskej tradície nosíme na tele, je krst. Obriezka bola znamením zmluvy medzi Bohom a človekom, no týkala sa len mužov. Obriezka, ktorá začala Abrahámom, sa týkala len mužov, krst patrí všetkým.. Apoštol Pavol: Nie je ani Žid, ani Grék, nie je ani otrok, ani slobodný, nie je muž a žena, lebo všetci ste jedno v Kristovi Ježišovi. A ak ste Kristovi, ste Abrahámovo potomstvo a podľa prisľúbenia dedičia.

O obriezke som písala v Atlase neznámych území… nielen o tej mužskej, ale aj o tej ženskej, čo je tak brutálna a sadistická vec a v Biblii sa nepraktizuje a neviem, ako som to tam dala, ale zvyčajne ten text odporúčam preskakovať. No stále sú ľudia (nie ženy), čo si myslia, že je to vtipné a podobne… nechcite, aby som k tomu niečo povedala. Lebo akýkoľvek komentár by mi k tomu napadol… nie, to fakt nechcete počuť.