Myslela som si, že s príkladmi otcov v Biblii nebude problém. Veď tak dôležitý vzťah určite má aj svoje vzory! Nemyslela som na nikoho konkrétneho, len nejak automaticky predpokladala. Ale musím povedať, poriadne som sa mýlila!
Biblia má oveľa viac príbehov matiek; obetavých aj egocentrických, zbožných aj manipulujúcich. Ale otcovia? Na prvé (druhé, tretie…) prehľadanie Biblie nula bodov. (teraz myslím na tie dobré vzory.) Nikto, až na Jozefa, Ježišovho adoptívneho otca. Ale jeho už som spomínala tu, a nechcela som sa opakovať.
Ale inšpirácia prišla; boli ňou fotky, čo kolovali internetom zvlášť okolo Dňa otcov. Všetky tie zábavné porovnania, ako sa o deti starajú mamičky a ockovia. Mohli ste vidieť malé dieťa stojace na grile, s motorovou pílou v ruke alebo bežiace za ockom idúcim na jeho detskom bicykli. Tak ak môže nejaký otec prevrátiť svoje dieťa dole hlavou a smiať sa na tom, prečo by som niečo podobné nemohla urobiť ja, že? Takže píšem o otcoch a našla som príklady, ktoré by ste vôbec nečakali; nečakané a občas aj trocha drsné, ale aspoň to nebude nuda 😉

otec ako Abrahám
Keď som rozmýšľala nad Abrahámom, najznámejší obrázok súvisiaci s jeho otcovstvom je obetovanie Izáka. Otec, ktorý svojho syna zviaže ako zviera, kladie na kopu dreva nachystaného na spálenie a vystiera nad ním ruku s nožom. No čo, prvý príbeh, a už s ním nesúhlasíte? Ale – ani sa vám nečudujem. Veď povedzme si, toto je otcovský vzťah? Ak by existovala pohľadnica ku dňu otcov s takýmto motívom, pochybujem, že by ju nejaký otec vôbec chcel dostať. A nejaký potomok darovať…
Ale pozrime sa na to z druhej strany. Nie, nenabádam vás obetovať svoje deti (to by myslím bolo trestné, nenormálne a ešte neviemaké). Ani teraz nebudem rozoberať tento príbeh. Aj keď… viete čo? buďte radi, že som nespomenula Jefteho. Navrhujem, aby ste ale predsa len niečo urobili ako Abrahám. Ak chcete byť dobrý otec, majte Boha na prvom mieste. Vždy.
(A teraz prosím všetkých ateistov, aby prestali čítať.) Ja viem, že podľa nás Abrahám zašiel kvôli Bohu do krajnosti. Aj tak si myslím, že je to zdravšie a normálnejšie, ako zájsť do krajnosti kvôli deťom. Toto nie je veta, ktorá by sa dala akceptovať ľudským rozumom; tu treba zapojiť faktor viery; a tiež presvedčenie, že niečo také od nás On čakať nebude. (Lebo Ježiš.) Verím tomu, že je lepšie zájsť do extrémov pri milovaní Boha (znova, prosím, nevynechajte Ježiša..) ako pri milovaní človeka. Spomeňte si na nejaký prípad z novín, keď bohatý tatko zahladil autonehodu svojho syna; nezaujímalo ho, že pri tom zomreli iní ľudia – hlavne aby jeho chlapček nešiel do basy. Toto nie je zdravé otcovstvo. Radšej Abrahámovu extrémnosť ako toto. Pre to, aby vaše deti nežili len v umelom vesmíre, ale mali budúcnosť v ozajstnom svete, toto je naozaj lepšie.
Ak máte chuť uvažovať nad Abrahámom, a teraz nemyslím len slepozbožné obhajovanie toho, pre čo sa rozhodol, mám inšpiráciu. Pochádza zo soundtracku ku Hunger Games a práve v tom kontexte, obetovanie detí pre dobro celku, je to viac ako zaujímavé. Prosím, čítajte text.

otec ako Jetro
O Mojžišovom biologickom otcovi nevieme takmer nič. Patril do kmeňa Lévi a mimo toho nie je o ňom inde nič. Ale v živote jeho syna sa objavuje iný muž, ktorý k Mojžišovi podľa všetkého otcovský vzťah mal. Po jeho úteku do púšte spoznal Mojžiš svoju budúcu manželku, a spolu s ňou aj jej otca. Vystupuje pod dvoma menami, jedno z nich znie Reúél a to druhé, častejšie, je Jetro.
Bol to midjánsky kňaz a Mojžiš s ním preberal veľa vecí. Svoj prvý návrat do Egypta absolvoval so svokrovým požehnaním. A aj keď Jetro mal svoju vlastnú kultúru, kmeň, a čo viac – svoju vlastnú vieru, mal v tom najlepšom slova zmysle oči otvorené pre všetko, čo sa dialo. Je doslova napísané, že sa potešil všetkému, čo urobil Boh pre izraelský národ. A keď si uvedomíte, že to bol pohan, to jeho úprimné vyznanie vyráža dych.
Požehnaný Hospodin, ktorý vás vytrhol z moci Egypta a z moci faraonóvej. Teraz viem, že Hospodin je väčší ako všetci bohovia; vyslobodil ľud spod nadvlády Egypťanov, pretože sa voči nemu chovali spupne. A po tom, spolu s Mojžišom, jeho bratom Áronom a ďalšími obetoval obete Bohu svojho zaťa. A to sa mi na ňom páči! Nemyslel si, že len on má patent na pravdu; aj keď ako kňaz nejakého midjánskeho božstva mohol prejaviť istú dávku arogancie a nikto by sa nečudoval. Ale on nie. Nečakane zaujímavý chlapík, že?
Jetro vychoval pre Mojžiša dobrú manželku (ak chcete nevysvetliteľný príklad, čítajte tu), bol otvorený všetkému, čo sa v jeho žvote dialo, a keď Mojžiš mal v istom bode svojho života problém s návalom práce, Jetro mu múdro poradil delegovať svoje úlohy na ďalších. A to je presne niečo, čo sa čaká od ľudí starších vekom. Nadhľad a zároveň ochota dívať sa ďalej. Dokopy to tvorí výborného svokra! A otca. Nie síce podľa krvi, ale podľa prístupu, ochoty a podľa srdca určite áno.
K Jetrovi mám dokonca dve videá. Prvé je od kapely, ktorá má jeho meno v názve a môj otec ju má veľmi rád. Tak na jeho počesť 🙂 A to druhé pochádza z animovanej rozprávky Princ of Egypt. Je to časť z Mojžišovho príbehu a aj keď mám veľké výhrady k väčšine sfilmovaných biblických príbehov, toto je jedna z výnimiek. Jetrova pieseň a text (anglický a český), ktorý je tak užitočný, až mám nutkanie si ho vytetovať.

otec ako Éli
Viete, o kom hovorím? Obávam sa, že ani tento tu nie je klasický príklad super ocka, ale o to zaujímavejší. Nakoniec, ja tu nie som na to, aby som niekomu ponúkla všetky možné odpovede; ja radšej dávam otázky – a ak nad tými príkladmi budete premýšľať sami za seba, budem spokojná.
Éli bol kňaz v svätyni v Šíle v čase, keď sa tam prišla vyplakávať žena menom Anna. (jej príbeh ako Anny Prvej Zmluvy tu) A v tomto zozname nie je preto, žeby mohol byť hrdý na svojich potomkov. Práve naopak. Jeho synovia boli poriadni grázli! A to som napísala ešte celkom milo. Nebrali ohľad na Boha, kradli z obetovaných vecí, zneužívali ľudí a spávali so ženami, čo konali službu pri dverách chrámu. Stručne, miešali sväté s nesvätým. Éli ich napomínal, ale žiaden efekt to nemalo. Mal ich vylúčiť zo služby v chráme, ale na to bol príliš slabý. Nemyslím postavením, ale charakterom.
Teraz by som mala napísať, prečo je v zozname, lebo zatiaľ som spomenula len veci, prečo by tu byť nemal. Ako biologický otec zlyhal kompletne. Ale spomínajúc Annu, jej syn Samuel bol prinesený do chrámu, k Élimu a keď k malému chlapcovi prehovoril v jednu noc Boh, Éli vedel, čo sa deje. Okay, nie hneď, ale vedel. A povzbudil Samuela, aby počúval. Poznal Božie oslovenie a ako aj jeho plačúcej mame predtým, aj jemu vedel pomôcť rozoznať to Božie, spoznať to výnimočné, počuť Jeho hlas. Pri vlastných synoch zlyhával a zlyhával stále dookola. Ale pri cudzom dieťati dokázal upriamiť jeho pozornosť na Boha. Dokázal mu dať niečo, čo v Samuelovi zostalo celý život.
Aby bolo jasné, hovoríme o Samuelovi, zasvätenom Bohu od narodenia; ktorý prežil povolanie do prorockej služby ešte ako chlapec. Zastával úlohu sudcu v Izraeli, obchádzal mestá a prinášal poriadok a právo. Postavil sa k vedeniu armády a porazil izraelských nepriateľov. Bol to on, ktorý pomazal za izraelského kráľa Saula a potom aj Dávida.
V Biblii o Samuelovi nemáme ani zďaleka zaznamenané všetko, ale už to spomenuté stačí na pekne pôsobivý životopis. A na začiatku Samuelovho života stál aj Éli. Nedokonalý otec a napriek tomu… predsa len, niečo dobré z neho zostalo. Aj keď to – po jednom nemenovanom prorokovi – bol práve Samuel, čo mu potvrdil správu, ako zomrú jeho synovia. Niečo, čo len tak nepredýchate.
Éli, aj keď zlyhal pri svojich vlastných synoch, vedel predsa len niečo vzácne zo svojej viery dať ďalej; vedel posunúť malého chlapca bližšie k Bohu, nezadusil v ňom to vzácne, ale naopak – podporoval ho. Je to málo? Nie. Ja nehľadám dokonalé príklady, skôr som inšpirovaná ochotou všetko nevzdať. Sebakritika a ochota byť otvorený pravde. Ak sa tým inšpiruje pár ďalších otcov, Éliho život aj napriek jeho chybám dostane ďalší význam.

otec ako Ježišov Abba
Pre Židov Ježišovej doby bol Boh predmetom nesmiernej úcty. Takej, akú si my asi už ani nevieme predstaviť. Len občas tú úctu vytiahneme, aby sme niekomu otrepali o hlavu jeho neúctivosť. A preto, keď Ježiš zrazu Boha oslovil Abba – hmm, poviem to milo – nebolo pre nich jednoduché sa s tým stotožniť.
Počula som mnohých ľudí, ako výraz abba prekladajú ako otecko, ale myslím, že to nie je dosť presné (a ak to nie je dosť presné, tak to nepoužívajte. radšej presne vysvetlite). Toto oslovenie otca vyjadrovalo ako hrejivú blízkosť, tak aj synovskú úctu… Oboje v tom správnom vyvážení. A je vysoko pravdepodobné, že Otčenáš v aramejčine začínal práve týmto oslovením.
Nič vám to nehovorí? Jasne, vysvetlím. Tak aby sme nezabudli, aramejčina bola Ježišovým materinským jazykom a Nová Zmluva, aj keď sme niektorí takí frajeri, že ju vieme čítať v origináli (teda v gréčtine), je tak či tak len prekladom toho, čo Ježiš povedal; a nie pôvodným znením. A či chceme alebo nie, niektoré myšlienky sa jednoducho stratia v preklade. Ako napríklad oslovenie Boha v Otčenáši. Abba.
Som síce fanynka Vokatívu (to je ten pád, ktorý sa používa na oslovenie, ale v škole ste sa o ňom pravdepodobne neučili..), ale čo sa budem tváriť, znie to dosť formálne. Ak začneme s oslovením v nie dosť presnej forme, niečo sa už na začiatku stratilo. Nielen v preklade, ale aj v našej viere. Ale! Ak celý Otčenáš – už od úvodu – posunieme do menej formálnej a viac do dôvernej roviny, bude znieť inak. Nie ako záväzok, a už ho nebudeme odriekať ako pioniersky sľub, povinne a s prázdnym výrazom v očiach. Ale bude to znieť ako začiatok rozhovoru. Abba, prosím, počúvaj ma. Som slabý, pomôž mi, dovoľ mi byť úprimný, potrebujem poradiť, udrž ma pri Tebe.
Byť otcom ako Ježišov Abba je teda poriadna výzva! Znamená to mať nielen rešpekt, ale aj dôveru svojich detí. Úcta vychádzajúca nie z pozície, ale zo vzťahu. Predtým, ako Ježiš svojich učeníkov naučil modliť sa Otčenáš, im hovoril, ako sa nemajú modliť – nie ako pokrytci a nie naprázdno. A ak chcete byť otcami podľa tohto vzoru, chce to veľa odvahy. Neučte svojich potomkov prázdnym rečiam, zvykom bez zmyslu a podobným nezmyslom. Učte ich hovoriť priamo, jasne a s úctou, nájdite odvahu byť im vzorom! A keď tak budú hovoriť s vami, prirodzene a priamo, tak si môžete povedať, že ste ich niečo naučili.

a ešte niečo o mojom otcovi:

Ten moment, keď si uvedomíte, že vaše deti majú váš pokrútený zmysel pre humor.. … a vy neviete, či by ste mali byť hrdý alebo mať obavy :)))