Aké to je, liezť niekam poriadne vysoko, ale potom z výšky spadnúť na zem? Aké to je, zosypať sa odniekiaľ tak prudko, až vám to vyrazí dych? Asi sa nenájde nikto, kto by po takomto páde dokázal hneď rýchlo vstať a znova liezol hore. Neverím. (Ak teda nie ste Superman… ale to by ste asi nepadli, že? tak nič.) Väčšina ľudí by musela najskôr popadnúť dych. A ten zvyšok? Asi sú ľudia, ktorí síce mali odvahu liezť kamsi do výšok, ale po páde by zostali ležať; ležať dlhšie ako je potrebné na popadnutie dychu. Nemalo by to nič spoločné s tým, ako sa cítia fyzicky, lebo nenájdu silu nie v svaloch, ale v hlave. Vtedy človek zabudne, aké to je, prirodzene sa hýbať, žiť, existovať.
Toto nie je celkom dobrý príklad. Lebo je slabý. Lebo nevystihuje to, čo prežil Eliáš. Ale aký príklad by bol vhodný? Dosť vystihujúci? Žiaden. (alebo je tu ešte aj iná odpoveď. najvhodnejší príklad na to nájsť vo svojom vlastnom živote.)

kde sme sa k tomu vôbec dostali..
Na hore Karmel, takmer pred tritisíc rokmi, sa odohralo niečo výnimočné. Príbeh tak fascinujúci, že možno chvíľami až neveríme, žeby niečo také bolo vôbec možné. Boží súd, alebo povedzme súboj bohov (boha a Boha), aj keď ani v ringu nedovolia proti sebe boxovať súperom z rôznych hmotnostných kategórií. Čo si budeme hovoriť, Baal nemal šancu. (kto? viete, to niekedy si ľudia mysleli, že on je boh..haha. vážne.) Plameň z neba pohltil nie obeť Baalových prorokov, ale tú Eliášovu. Áno, Hospodin je Bohom! Koniec, bodka. Amen.
Ale ani to víťazstvo nezmenilo situáciu v krajine. Kráľovná Izébel chystá pomstu za zabitých prorokov. Áno, Eliáš ich zabil. Osobne. Ak by to dopadlo opačne, zabili by oni jeho. (ak vás to pohoršuje, čítajte si pred spaním niečo z dejín, alebo správy zo sveta, a ďakujte Bohu, v akom bezpečnom svete žijete.) Izébel je jedno, kto vyhral. Na Božie súdy kašle a nikoho sa nebojí. Vyhráža sa Eliášovi a on má pocit, ako keby to naozaj bolo úplne jedno… a preto v túžbe zachrániť si život uteká. Ide na juh, míňa Jeruzalem, opúšťa svojho spoločníka a ide do púšte. Ľahne si pod nejaký krík a žiada si zomrieť.
Zomrieť, hovorím. Dobre ste počuli. To nie sú slová do vetra a Eliáš nie je niekto, kto len tak vypúšťa vety z úst. Chcel byť mŕtvy. Už mal jednoducho dosť! Verne plnil Božie príkazy, videl v tom zmysel, mal svoje poslanie. Jeho život mal dôvod. Ale teraz sklamal. Radšej smrť, ako toto.

mám celý zoznam ľudí, ktorí by sa na tomto teoreticky mohli pohoršovať

…práve sa presúvame na nie príliš bezpečnú pôdu. Túžba po smrti nie je niečo, o čom by cirkev rada hovorila. Pri starých ľuďoch to možno ešte ako tak akceptujeme, alebo, prinajmenšom, nešokuje nás to. Ale takto? Ako Eliáš? Nemal právo! Nemal dôvod.  Jedna odbočka od témy. Práve sa všade dosť hovorí o eutanázii a o dôvodoch na ňu. Ťažká debata, do ktorej sa veľmi nechcem púšťať, lebo nemám názor. Na jednej strane – samozrejme, že nie! Veď Boh má všetko načasované a nikomu nedáva ťažší kríž, ako by vládal zniesť…to poznáme. Ale. Ešte som nebola dospelá, keď jednej mojej priateľke zomierala mama.  Lieky už nezaberali, a ona mala také bolesti, že nechtami škriabala omietku. Tam by som správne slová asi ťažko hľadala. A pripomína mi to, že o niektorých veciach môžeme teoreticky mudrovať, ale kým ich nezažijeme, neskúsime, sú to zvyčajne len také slová do vetra.

Späť k Eliášovi. On nemal dôvod na to, aby chcel zomrieť.  On mal  len depresiu. “Len”. Koľko ľudí by na to povedalo, pozbieraj sa! Nie je ti hanba?!  Alebo ešte horšie by bolo, ak by svoje slová zabalili do pobožných fráz. Niekedy rozmýšľam, či takí ľudia vedia, ako veľmi urážajú Boha, keď Jeho meno používajú takýmto spôsobom? Bez obsahu! Bez súcitu! Pobožné reči bez Boha! Jeden podobný príklad som objavila raz dávno, na kresťanskom webe, v diskusii. Čerstvé mamičky sa rozprávali o popôrodnej depresii. Mnohé z nich odsudzovali tú, čo nabrala odvahu a písala o svojej vlastnej skúsenosti. To ty a tvoja viera nie je v poriadku…!  Byť administrátorom takého webu, tieto príspevky hneď mažem. A byť tou mamičkou, prestanem to čítať a nájdem si lepšie diskusie. (napríklad o hokeji. neverili by ste…. 🙂

Odsudzovať depresiu ako hriech, to je, ako keby ste z Prísloví vytiahli veršík “vek čiernych vlasov je márnosť” a na základe toho by sa všetky tmavovlasé kresťanky museli odfarbiť na blond. (absurdné? a počuli ste už o tom, ako sa v stredoveku dívali na ryšavé ženy?)  Koniec. Toto nemá zmysel. Zistila som, že vysvetľovať niektoré veci niektorým ľuďom vôbec nemá zmysel. Lebo odmietajú počúvať. Hovorme radšej o Eliášovi a o Bohu.  

 

Ak som padol, povstanem, ak sedím v tme, Hospodin mi je svetlom. Micheáš 7,8

Mimochodom, Eliáš nie je jediný v Biblii, kto chce zomrieť. Spomeňte si napríklad na Jonáša alebo na Jóba! A všimnite si (spomeňte si, znova si prečítajte..), akú má Boh s nimi trpezlivosť! Akú ochotu vyjsť v ústrety všetkému, čo prežívajú! Teda ochotu nie k prianiam, ale k tomu, aby bral vážne ich pocity. Eliáš je presvedčený, že sklamal. Hodnota, ktorú ako prisťahovalec nemal a ktorú mu dal Boh, zmizla. Byť Hospodinovým prorokom bolo pre neho cennejšie ako vlastný život. A keď zlyhal, aký je zmysel jeho žitia?

Dokážem sa ešte dosť dlho rozčuľovať nad tým, ako by v takýchto situáciách reagovali ľudia na Eliáša (alebo na kohokoľvek iného), ale radšej budem hovoriť len o tom, ako reaguje Boh. Ak si chcete vziať príklad, vezmite si ho od Neho.

Ak chcete niekomu (alebo sebe..) naozaj pomôcť, čo najrýchlejšie zabudnite na všetky tie odsudzujúce slová, čo ste kedy na adresu depresívnych ľudí počuli. Čo najrýchlejšie si všetky tieto veci vymažte z hlavy. A učte sa od Toho, ktorý na rozdiel od nás chápe, čo  sa deje aj vtedy, keď my ničomu nerozumieme. Nasleduje výcvik od toho najpovolanejšieho. Čo teda robí Boh? Po prvé, stará sa o základné veci.  Keď Eliáš zaspal pod kríkom, dotkol sa ho anjel. Ponúkol mu prichystané jedlo  a keď bol Eliáš sýty, anjel ho znova nechal spať.  A potom ho znova nakŕmil. Na takúto pomoc ozaj nepotrebujete vysoké vzdelanie. Toto by mali poznať všetci psychológovia, psychiatri aj všetci ľudia, ktorí chcú niekomu pomôcť.  Doprajte ľuďom to základné, čo potrebujú k životu. Vyspať sa a najesť. Možno je to už inštiktívna skúsenosť, možno je to múdrosť nadobudnutá cez všetky tie generácie. Stalo sa zvykom, že po pohreboch sa robievajú kary. Áno, nikto nepopiera duchovnú útechu. Ale ľudia sa potrebujú aj najesť. A je to rovnako dôležité, ako všetko duchovné povzbudenie. Najesť sa. Aké jednoduché, že? Pýtajte sa ľudí, kedy naposledy jedli, či im chutilo, chcite vedieť, či spali dosť a dobre. Nevymýšľajte si dôvody, prečo ich budiť, nemýľte si depresiu s lenivosťou.  Dovoľte im nabrať tie najzákladnejšie sily pre čokoľvek.

„Len v tme môžete vidieť hviezdy.“ Martin Luther King